John Holy.Príbeh emigranta

Tag: Traiskirchen

Cesta za slobodou IX

Na letisko sme došli pomerne rýchlo,bol som stále nervózny.Už len ten fakt,že autobus smeroval k československej hranici vo mne zmocňoval napätie a úzkosť.Na letisku som vystúpil spolu s ďalšími cestovateľmi z Traiskirchenu.Bolo nás asi dvadsať,samí Poliaci,Maďari a samozrejme Čechoslováci.Ešte v Maria Schutz som spoznal sympatickú rodinku z Olomouca,ktorí cestovali do Austrálie.Vymenúvali mi všetky výhody života v ďalekom svete,materiálne výhody a zabezpečenie nevynímajúc.O každej krajine medzi emigrantami kolovali rôzne neoverené historky,ktoré sa viac menej nezakladali na pravde.O tom,ako všetko fungovalo v USA,som sa mal nakoniec  presvedčiť aj ja sám na vlastnej koži.

Sociálny pracovník z lágra nám rozdal rakúsky vysťahovalecký pas,letenku a papiere potrebné na to,aby ma vôbec vpustili na americké územie.Ten človek  nám všetkým podal ruky a bez známky akéhokoľvek vzrušenia odišiel.Ja som bol na letisku prvýkrát v živote,mal som problém sa zorientovať.Na veľkej tabuli som našiel odlety,mal som pomerne veľa času.Len tak som sa túlal letiskovou halou,s malým kufrom,ktorý bol celým mojím majetkom.Statočne som tam mal zabalenú batožinu,zopár košiel a nohavíc.Na pamiatku od známych knihu od Mňačka a nejaké fotky z lágra.S batožinou som teda problém nemal,šiel som len tak-naľahko.Letisko si žilo svoj každodenný život.Turisti,športovci,Arabi v dlhých róbach,businesmani,všetci sa tvárili dôležito a vážne.Túlal som sa ďalej halou a náhle som spozornel.V mixe nemčiny a iných jazykov som náhle počul svoj rodný jazyk.To dvaja postarší chlapi sa medzi sebou bavili a nadávali na kolegu,ktorý mal cestovať s nimi.Život ma naučil byť obozretným a dávať si pozor,takáto paranoja ma prenasleduje celý život.Rodáci sa pristavili pri stánku s novinami a kupovali si cigarety,ja som ich mlčky sledoval opodiaľ.Bavilo ma byť tajným bez ich vedomia.Tak som ich sledoval bez toho aby vedeli,že im rozumiem.Po chvíli ma to prestalo baviť a zamieril som svojim smerom.

Rada na check in sa začala pomaly tvoriť,svoj let som si teda pomerne rýchlo našiel.Odovzdal som batožinu a svoj pas spolu s palubnou letenkou som skromne odovzdal pracovníčke.Prísne si ma premerala,čosi sa ma aj pýtala ale mal som strašne sucho v ústach a nedokázal som komunikovať z toho  napätia.Na chvíľu odišla a o minútu sa vrátila späť so svojim kolegom.Spolu študovali môj vysťahovalecký pas,a ničomu samozrejme nerozumeli.Aby som im pomôhol,dal som im moje dokumenty,ktoré boli určené pre americkú imigráciu.Chvíľu ich potichu sledovali a upokojil ich až priložený list z americkej ambasády vo Viedni.Prísna pracovníčka mi podala letenku a pas späť a popriala šťastný let.V New Yorku som mal 4 hodiny na prestup a ďalej pokračoval do Pittsburgh,ktorý bol mojou konečnou destináciou.

Do lietadla som nastupoval s roztrasenými nohami i rukami.V igelitke som si niesol suchý obed ,ktorý som dostal ešte v lágri a nestihol som ho od vzrušenia zjesť.Moja sedačka bola v zadnej časti lietadla.Spomenul som už,že som letel po prvý krát.Vzrušenie vystriedal des.Pomaly som si sadol a nevrlo s a obzeral vôkol seba.Letušku v krásnych uniformách sa veselo usmievali.Aj mne sa ušiel jeden úsmev,trochu ma to ukľudnilo.Sedel som pri okne a vedľa mňa bol tučný chlapík oblečený v módnom saku.Až teraz som si uvedomil,aký som bol hladný.Z igelitky,ktorú som stále držal v rukách,som si vytiahol žemľu a potajomky si z nej uhryzoval.Vôbec som netušil,prečo môj spolucestovateľ iba kýval hlavou.Ja som bol predsa hladný.

pan am

Lietadlo sa konečne pohlo a ja som sledoval ako vzlietame.Náramne sa mi to páčilo,krajinka pod nami bola nádherná.Môj spolusediaci si začal popiskovať,zjavne bol znudený.Čosi sa ma opýtal ale keď zbadal,že som cudzinec,len sa zasmial.Prezradila ma kniha English for beginners,ktorú nám dali počas krátkeho tréningu ešte v Rakúsku.

“Odkiaľ a kam?”,pýtal sa nový kamarát.

“Czechoslovakia”,nesmelo som mu odpovedal.

“Ahaa,Dubcek”,odvetil.

Nevedel som,čo mu mám na to povedať,bolo mi to trápne ale na druhej strane zaujímavé,že poznal Dubčeka.

“Business in US,business?”,vyzvedal sa.

“No biznis,freedom -Amerika”,polohlasno som to zo seba dostal.

“Freedom”,ešte tri krát to zopakoval a začal sa smiať.

Bavili sme sa jednoduchou rečou,nie veľa som mu rozumel.Čo on robil v Rakúsku som nepochopil ale pôsobil na mňa veľmi suverénnym dojmom.Keď šla šarmantná letuška okolo,rázne ju môj kamarát zastavil a vypýtal si drink.

“Vodka?”,na moje prekvapenie sa opýtal.

Tomu slovu som porozumel a nechtiac som odvetil.Letuška nám s úsmevom priniesla dva panáky.Môj nový kamarát ihneď ožil.Stručne som mu nakoniec vysvetlil,že som do USA emigroval a teda po prvý krát cestujem do novej krajiny.O detailoch a svojich útrapách, o skutočnostiach,za akých sa to stalo,som radšej takticky pomlčal.

“To je skvelé,to je skvelé”,neustále vykrikoval.Objednal ďalší drink.Slušne som odmietol ale vypiť som si s ním musel.Dostal som telefónne číslo na kamaráta môjho spolucestujúceho,ktorý žil v Pensylvánii a mal som ho tam navšíviť.To ma potešilo,žiadnu pomoc som od cudzincov nečakal.Po chvíli na mňa doľahla taká únava,že som rýchlo zaspal.Bol som na nohách od skorého rána a stres a vyčerpanie robili svoje.Pohodlne som sa rozvalil na sedačke a prestal si všímať šialeného prísediaceho.V momente som zaspal.

Zobudil som sa neskoro popoludní.Väčšina pasažierov podriemkávala, v hrdle som cítil suchoty ale nemal som čo piť.Len tak som sedel a hľadel do neznáma.Zrazu som začínal mať obavy.Aké to všetko bude v novom svete,ako si poradím?Dokážem sa sám o seba postarať?Boli to obavy z nového prostredia,ovplyvnené mojou situáciou utečenca,ktorý hľadá nový život kdesi na kraji sveta.

Neboli to len obavy,ktoré ma prenasledovali.V lietadle som si náhle spomenul na svoje detské roky,keď som sa chodil doma hrávať s kamarátmi futbal,na školské časy,na rodičov i brata.Zrazu mi všetci chýbali.Teraz som ich všetkých potreboval.Ale už bolo neskoro,už sa nedalo vrátiť späť.Bol som pevne rozhodnutý vykročíť vpred a niečo v živote dokázať.

Vzrušením som odpadal,keď sme pristávali v New Yorku.Z výšky na mňa všetko pôsobilo obrovským dojmom,megalomansky a rozpínavo.Ja,chlapec z malého mesta,z malej krajiny som bol v Amerike.To množstvo ľudí ma hneď prekvapilo,na letisku som čakal v rade asi hodinu.Keď došlo aj na mňa,skromne som vytiahol svoj pas a sprievodné dokumenty.

“Jan”,miernym tónom ma oslovil policajt.

Čakal som komplikácie,zdržania,problémy.Na moje prekvapenie to šlo pomerne hladko,policajt ma nechal chvíľu čakať až kým neprišiel ďalší,ktorého som nasledoval do neďalekej kancelárie.Ešte raz si prezrel moje dokumenty,pas a niečo hľadal v kope papierov,ktoré mal položené na stole.Nadšením si odfukoval.Hľadaný papier našiel,priložil k nemu môj list z ambasády a podal mi ruku a zaželal veľa šťastia v USA.

Bol som nadšený.Toľko priateľstva a podpory som nečakal.Bol som zvyknutý z domu na povýšenecké správanie autorít a s policajtami som nemal práve najlepšie skúsenosti.Tu to bolo všetko iné.Všetko sa mi páčilo,bolo to neskutočné.

Letisko v New Yorku bolo obrovské,ľudia sa presúvali z jednej strany na druhú.Obrovské ľudské stádo po sebe pokrikovalo.Ja som to celé sledoval s údivom.Na letisku bolo veľa obchodov a reštaurácií.Lákalo ma tam nakuknúť a niečo si kúpiť.Ale musel som si zahryznúť do jazyka a trochu sa uskromniť.Nemôhol som začať utrácať peniaze,ktoré som mal so sebou.

Ďalśí let do Pittsburgu bol krátky.Mal som pocit,že som tam jediný cudzinec,všetko bolo pre mňa nové a tajomné.Cestujúci boli veľmi hluční a neporiadni.Deti neustále pobehovali a rodičia sa na nich nahlúplo uškŕňali.Ja som to všetko pozoroval s kľudom.Vzal som si do rúk knihu a študoval Angličtinu.Bol som rozhodnutý sa učiť každý deň.

Neskoro v noci sme pristáli v Pittsburgu.I migračná kontrola tu tentoraz nebola a náhle som sa ocitol v hale,kde sa ľudia vítali.Mňa mal čakať delegát z organizácie,ktorá vybavovala moje vycestovanie z Rakúska.V hale ma však nikto nečakal.Sadol som si teda na lavičku a netrpezlivo očakával čo sa bude diať.Po polhodinke ku mne pristúpili dva muži.

“Ján Holý”?,spýtali sa veselo.

“To som ja”,rázne som odvetil.

Úprimne mi podali ruky a jeden z nich mi vzal kufor.

“Ján,prepáčte,že ideme neskoro ale zdržala nás nehoda na ceste na letisko.”

“To nič nie je.Veď som ani dlho nečakal.”

Boli to rodáci,Čechoslováci.Žili tu už dlhšie a pomáhali krajanskej organizácii ako dobrovoľníci-usmerniť,ubytovať,pomôcť či poradiť novým imigrantom,ktorí utekali z domoviny.Pred letiskom sme nastúpili do obrovského auta,ktoré bolo také veľké,že som sa cítil ako v lietadle.Keď som to mojim spoločníkom spomenul,len sa na mňa usmiali.Dali mi praktické rady,čo si mám v najbližšie dni vybaviť a kam sa prihlásiť.Prísne a nenápadne sa ma spýtali,ako sa viem dohovoriť.Zrejme ich moja odpoveď opokojila.Po hodine cesty auto zastala a ocitli sme sa v tichej časti mesta.Všimol si si širokú ulicu,na ktorej parkovali tie obrovské autá.

Juraj vytiahol kľúče a otvoril byt,ktorý sa nachádzal na druhom poschodí.Bola to vlastne iba skromná izba.V rohu sa povaľoval malý stolík.Posteľ bola na jednom a obrovská skriňa na druhom konci môjho nového domova.Okrem toho som mal chladničku a akýsi smiešny varič.Druhý spoločník,ktorého meno som si nezapamätal,zakryl okno žalúziou a rozsvietil nočnú lampu.

“Všetko by malo fungovať ako má byť.Zajtra prídem znovu a ukážem Ti okolie.Tak Dobrú Noc.”

A boli preč.Chvíľu som sa potĺkal po izbe ale rýchlo na mňa doľahla únava.Vyzliekol som si veci a ľahol na posteľ-zdala sa byť pohodlná.Zaspával som s zvláštnym pocitom.Ešte včera vo Viedni a dnes v Amerike.Nie je to úžasné?Stále som tomu nemôhol uveriť,oči mi náhle zvlhli a od radosti som sa rozplakal.Bola to obrovská radosť.Môj americký sen sa môhol začať.Bol som slobodný človek.

Cesta za slobodou I

Rakúskou dedinkou sme sa pohybovali pomalým krokom. Bola to taká malá osada,kdesi na konci sveta-teda toho kapitalistického. Cestou sme nikoho nestretli,zamierili sme teda ani neviem prečo do kostola,kde boli dvere pootvorené. Vošli sme dnu,bol tam kľud a pokoj. Sadli sme si na lavicu a mlčky sedeli. Po chvíli k nám prišiel starec v dlhom kabáte. Ja som ho oslovil:

,, Sme z Československa, hľadáme azyl.Utiekli sme cez hranicu, naháňali nás.“

Martin len prikyvoval a hlásil:’’Azyl,azyl.’’

Chlap pochopil a odvetil, že musí zavolať kňaza.Chvíľu sme teda čakali, zrazu som si všimol, že sme strašne špinaví a smradľaví.Skrývali sme sa v lese, ležali v bažinách, utekali pred vojakmi, cítil som stále pot a špinu na svojom tele. Ten kostolník sa nás iste musel zľaknúť,pomyslel som si.

Skutočne sa tak i stalo, predtým než odišiel, zamkol nás v tom kostolíku ako vrahov. Keď sa o polhodinku dvere otvorili, na naše prekvapenie tam stál farár.V rukách držal akúsi krabicu,ktorú nám dal a s kyslým úsmevom nám poprial Dobrý deň.Odprevadil nás na autobusovú stanicu,kde sme ticho stáli.Povedal nám,že máme ísť do Viedne. Z vrecka vytiahol peniaze a odvetil,že to je na cestu.O pár minút prišiel  autobus a farár čosi povedal šoférovi.Ja som bol taký vystresovaný celou tou situáciou,že mi úplne zdrevenel jazyk a nebol som schopný komunikovať, hoc som bol schopný hovoriť nemecky.

Autobus nás odviezol do väčšieho mesta,kde som spozoroval čulý ruch.Všetko bolo nádherne čisté a upravené. Šofér nám povedal,že autobus nám nejde ale že máme ísť na vlak a rukou ukázal smerom na stanicu. Kráčali sme teda tým smerom. Zrazu ma napadlo otvoriť ten balíček, ktorý nám daroval kňaz. Boli tam voňavé šaty,tričká, košele i nohavice. Začali sme sa smiať ako malí chlapci,skutočne sme sa smiali.Bola to taká nespútaná radosť,ktorú som cítil a Martin bol na tom rovnako.Rozdelili sme si šaty,ktoré boli na našu výšku priam ideálne.

Kráčali sme ulicou a bezstarostne sa smiali.Všetko bolo také veselé a smiešne,úplne som zabudol na chvíle,kedy sme utekali cez hranicu. Stanica mala byť dolu kopcom na ľavo od akejsi továrne.Zrazu pri nás zastalo auto,bola to dodávka. Šofér sa pýtal na smer do Viedne,my sme mu odpovedali,že sme cudzinci.Len mávol rukou a zaradil rýchlosť na znak,že odchádza.Martin sa ho však takmer drzo spýtal,či nás nezoberie,že ideme tiež do Viedne.Ja som mu to chcel vyhovoriť ale už bolo neskoro. Šofér bol mladý tridsiatnik, ktorý bol oblečený vo farebnej košeli a obtiahnutých nohaviciach.Vzadu v dodávke mal akýsi neporiadok,povedal nám,že obchoduje so starožitnosťami a ide ich predať na trh do Viedne.Istý čas sme ticho sedeli,potom sa začal pýtať on.Bol zvedavý na to odkiaľ pocházdame.Martin rýchlo zvrtol reč a sucho odvetil,že sme turisti z Československa,bol som prekvapený jeho nemčinou,hovoril takmer plynule.Martin začal vysvetľovať,že sme prišli cez hraničný prechod pešo a ďalej stopujeme do Viedne,kde by sme chceli ostať zopár dní.Šofér celou cestou srandoval a smial sa.Fajčil jednu za druhou a pritom sa ešte viac smial.Mestečko striedalo mestečko a za istý čas sme sa dostali na ďiaľnicu.Značky ukazovali Viedeň. Šofér sa vypytoval,kde budeme ubytovaní,my sme sa vykrúcali a vykrúcali a keď sme nevedeli odpovedať na ďalšie otázky o našom pobyte,ja som zbrklo vykríkol,že sme utiekli z Československa a chceme požiadať o azyl. Šofér ostal ako obarený na moment ale nestratil duchaprítomnosť.

Vôbec som netušil prečo sme klamali,prečo sme tajili náš čin a momentálny údel. Ten útek sa zrealizoval veľmi rýchlo a nemal som čas veľmi myslieť čo budem v cudzine robiť,čím sa živiť. Chcel som opustiť krajinu kde za svoj názor človek dostal po papuli a v horšom prípade aj pár mesiacov v cele s gaunermi a trestancami. Keď sme sa teda dostali do Rakúska, náš pud sebazáchovy nám prikazoval sa naďalej skrývať a byť  opatrný i keď nám tu už žiadne nebezpečenstvo nehrozilo.Boli sme pár hodín v slobodnom svete,stále sme však mali ďaleko od slobody. Martin sa mi zdal byť bestarostne spokojný,nespozoroval som u neho žiadne obavy.To ma dosť prekvapilo.

Šofér ticho minul Viedeň,stihol nám oznámiť,že nás vezie do akéhosi kempu,kde sa registrujú utečenci.Malo to byť kúsok za Viedňou.Náš kamarátsky vzťah, ktorý sme nadviazali s ním počas jazdy z rakúskeho prihraničia,postupne ochladol. Šofér akonáhle zistil kým sme v skutočnosti boli,prestal s nami komunikovať. Zrejme nás považoval za votrelcov,príživníkov,vyhnancov. Ten pocit ma trápil ešte dlhé roky po mojom úteku.Až omnoho neskôr som pochopil,že je to emigrantská paranoja,ktorou bežne trpia vyhnanci z vlastnej krajiny.

Konečne sme zastali.Oranžová dodávka zastala pred bránov obrovskej budovy,ktorá vypadala ako kasárne.Šofér nám poprial veľa šťastia a empaticky podal ruku na znak súcitu.Ostali sme sami,dvaja utečenci v novom svete,kajúci sa pred bránou obrovského lágra.

V ten deň bolo krásne,slnečné i keď chladné počasie.Prvý krok za slobodou sa nám teda podaril. Na vrátnici pri bráne sme skromne vysvetlili uniformovanému pánovi náš príbeh a čoskoro sa ocitli v kancelárii lágra Traiskirchen. Nasledoval vstupný pohovor,ktorý mi pripomínal výsluch za starých čias,kedy na nás poľovali policajti.Môj sen o slobode,kde budem vítaný a uctievaný,sa náhle rozplynul.Dostal som číslo,identifikačnú kartu,zopár vecí na prežitie v lágri a pocit, že som ako na vojne.Aj tie postele,vlastne prične boli rovnaké.Umiestnili nás kdesi na hornom poschodí,kde som sa cítil ako v cele.Tam dávali nových utečencov,ktorých si samozrejme museli preveriť a získať hodnoverné informácie.Už na pohovore som spomenul môj dôvod na emigráciu,šikanovanie v práci a krivé obvinenie a súd za čosi,čo som nikdy nespravil.Sociálny pracovník,ktorý ma vypočúval,len pokorne prikyvoval.Všetko sa to dialo v spoločnosti prísnej prekladateľky,ktorá bola tiež emigrantkou ale správala sa tak povýšenecky,že som mal pocit,že je prinajmenšom prezidentkou Rakúska. To v mne inak utvrdilo od počiatku akúsi nedôveru a nenávisť,ktorá častokrát panovala medzi nami,Čechoslovákmi v cudzine.Každý si jeden druhému navzájom závidel a ohováral sa.Žiaľ, ľudia si so sebou prinášali staré hriechy z domoviny.

Nezabudnem na prvú noc na tvrdom matraci v lágri.Prikritý dekou,vložil som si pod vankúš svoj batôžtek s mojim majetkom,ktorý tvorili akési handry,zopár dokumentov a retiazka,ktorú som kedysi dostal ako dar.To bolo všetko,ako utečenec som toho veľa neniesol a ani nemal na viac nárok.Mal som však svoju identitu,svoju slobodu,o ktorú som bol pevne rozhodnutý tvrdo bojovať.

S Martinom sme začali snívať a plánovať.Predstavovali sme si,akí budeme bohatí,úspešní a skvelí.Ja som chcel cestovať,spoznávať nové krajiny.Martin si chcel kúpiť malé auto,v Rakúsku sa mu páčil maličký Volkswagen s okrúhlymi svetlami. Naše sny boli detinské ale vážne navzájom. Veril som tomu,že v ten deň,keď sme utekali lesom cez dva svety ,bude mojím znovuzrodením.

Zaspával som s pocitom,že vydržím,zatnem zuby a budem tvrdo pracovať na tom,aby som si slobodu zaslúžil a splnil si svoj sen,sen ,ktorý sa mal stať realitou.

Ráno som sa zobudil pomerne skoro,Martin ešte spal.Ďalej som sníval a hútal čo sa bude diať.Boli sme akoby v cele,s obmedzeným prístupom von na dvor a medzi ostatných emigrantov.Nasledoval ďalší výsluch, tentokrát s inými človekom.Pýtal sa ma na moju minulosť,vojenčinu a dôvod,prečo som bol v base.Vrátil som sa na izbu a čakal na Martina,ktorý mal pohovor predtým.Živo sme diskutovali čo sa bude diať,Martin bol bez emócií.Akoby nemal radosť z toho,že sa nám podaril útek,on dokonca ani nemal obavy,čo sa bude diať.Veľmi som o ňom nerozmýšľal, bol som ponorený do svojho sveta slobodného mládenca.Martin si stále čosi kreslil a zapisoval do notesa,ktorý nosil stále so sebou.Keď som sa ho na to opýtal,len nevrlo odvetil,že si píše denník.

Na štvrtý deň sme sa konečne dostali z izby,ktorú sme nazvali samotka..Presťahovali sme sa na druhé poschodie,kde bolo obrovské množstvo ľudí a strašný hluk.Ten láger mal atmosféru vojenských kasární,so stolcom dozorného na poschodí. Babylon národov a jazykov mi bol postupne známejší. Dostali sme izbu s oknom do dvora a našli postele ďalej od dverí a umývadla,ktoré som tam s prekvapením našiel. Emigranti na izbe lenivo polihovali a keď sme vstúpili dnu,ohnivo zazerali. S novým prostredím nám pomôhol Čech Marek, ktorý tu bol dva mesiace.Prirodzene sme sa teda nasťahovali k jeho posteli.Marek nám vysvetlil pravidlá,ktoré tu fungovali.Na našu minulosť nebol zvedavý,dokonca sa ani nepýtal,ako sme utiekli. V izbe bol neustály pohyb,ľudia stále chodili dnu i von. Predpoludnie sme prežili v živom rozhovore s Markom.Čakal na papiere z Austrálie, kde sa rozhodol emigrovať.Dobre nám poradil,ako prežiť v lágri a čomu sa naopak vyvarovať.Boli to pravidlá prežitia.Izba mala svojho vodcu,ktorý kšeftoval s konzervami.Hneď nám aj nejaké ponúkol. Zdvorilo sme odmietli.Vodcom bol Poliak Gregorz,s výzorom trestanca a podliaka.Tvár neklamala,on bol v skutočnosti ešte horší.Údajne v tábore kradol a mal na svedomí aj nejaké bitky.Autoritu si chcel vymôcť päsťou, keďže hlavou či inteligenciou to nedokázal.

Postupne som sa zoznámil so všetkými Slovákmi a Čechmi. Bol to mix rôznych osudov a príbehov,ktoré,keby sa vydali knižne,iste by boli úspešnými bestsellermi. Medzi utečencami som sa najviac zblížil so Slovákom Zdenom,malým skromným stredoslovákom,pochádzajúcim z Turca.Ako mnohí,aj on utekal cez Juhosláviu,kam sa dostal cez podnikový zájazd.Doma však nechal manželku,deti nemali.Cestovať spolu nemôhli,pretože komunistický režim predpokladal,že ľudia budú chcieť utiecť a viac sa nevrátiť.Zdeno hútal,ako dostať ženu do Rakúska,aby boli konečne spolu. Odlúčení boli už takmer pol roka,kôli tomu odmietal vycestovanie do tretej krajiny. S Martinom sme mu vyrozprávali náš útek,ktorý ho fascinoval. Jeho žena bola vrcholová športovkyňa,tuším hrala hádzanú v prvej lige ale vycestovať samozrejme nemôhla.Ten útek cez zelenú hranicu by iste zvládla po fyzickej stránke,problém bol,kto by ju previedol. Zdeno sa častokrát Martina vypytoval detaily na náš útek,Martin bol však málovravný a nič neprezradil. Neskôr mali dokonca konflikt a odvtedy sa spolu nerozprávali. Zdeno sa mi  neskôr zdôveril,že Martin mu bol akýsi podozrivý,neveril mu. Vedel údajne príliž veľa o hranici,poznal detaily ale nechcel sa s nikým zdôveriť a pomôcť.Pravdupovediac,aj voči mne sa Martin začal správať čudne.V lágri sme boli čosi vyše týždňa a on začal špekulovať o návrate,dokonca a Zdena presviedčal a obviňoval z toho,že ženu nechal doma. Tak ako ja,aj Zdeno bol pevne presvedčený domov sa viac nevrátiť a Martin to stále nechápal.Postupne sme čoraz menej spolu komunikovali,Martin však živo komunikoval so všetkými emigrantami.O každom vedel detaily ich života,neviem,prečo mu tak na tom záležalo.

Ja som si postupne osvojil režim lágra a čakal na deň,kedy ma zavolajú a začnem riešiť svoju budúcnosť v novej , slobodnej krajine.Vysníval som si Kanadu,s jej čarovnou prírodou,zimnými športmi,ktoré som tak miloval a údajnou toleranciou,o ktorej mi rozprávali všetci na izbe. Svoju minulosť , hoc sa nedala len tak vymazať,som viac neriešil a hľadel do budúcna,ktorú  som videl skutočne ružovo.Chýbali mi však blízki príbuzní,rodičia i brat a mal som výčitky,či som im veľmi neublížil tým útekom.To ma veľmi hrýzlo,pretože som si vedel predstaviť ako ich doma týrali,vyslúchali a ponižovali.Azda som na chvíľu zapochyboval o svojom konaní a myslel o tom,ako doma trpia ale nie ja som im ublížil svojim konaním.Bol to ten diktátorský režim,ktorý z ľudí robil otrokov a posluhovačov a ubližoval všetkým tým,ktorí sa mu vzopreli.  Prvé dni v slobodnom svete som teda prežil v lágri,hoc zavretý na izbe ale pozitívne naladený a úprimne presvedčený o tom,že som spravil správnu vec,o ktorej som nikdy nepochyboval.