Cesta za slobodou IV

V Rakúsku som bol už štyri mesiace,ten čas plynul neuveriteľne rýchlo.Dedinka Sankt Marien sa mi zapáčila,bol tam kľud,pokoj a mal som dostatočné pohodlie.Vôbec som neriešil emigráciu,útek či vysťahovanie. Žil som tam veľmi skromne ale s pocitom bezpečia. Denný režim som sa snažil usporiadať do pravidelných úkonov,aky som sa nenudil a čas využival čo najhodnotnejšie,pokiaľ to počasie a okolnosti dovoľovali.Môj deň začinal okolo šiestej. Pravidelne som behával a cvičil. Držal som sa tak v pomerne dobrej psychickej kondícii.Spomínam to preto,lebo mnoho utečencov bolo v dosť labilnom stave.Pravdupovediac nerád som sa dával do bližšieho vzťahu s mnohými,ten negativizmus a snaha o podvod či kradnutie mi nebolo blízke. Väčśina osadenstva len tak prežívala,čakajúc na vysťahovanie za oceán. Mňa nebavilo len tak hľadieť von oknom a zazerať či závidieť jeden druhému. Tiež som mal náladu hodnú depky,radšej som vybehol von a zmizol v parku.Nikdy som však nezapochyboval o svojom čine.

S rodičmi som sa spojil pomerne rýchlo a často sme si volali,dokonca ma chcel ísť brat s otcom aj pozrieť.vedel som presne o čo šlo.Príbuzní doma boli pod neustálym terorom zo strany ŠTB a boli prinútení osobu,ktorá utiekla do zahranićia,zmanipulovať,aby sa vratila späť.Aj mňa prehovárali,lanárili a presviedćali,no neúspešne.Mama mi s plačom vysvetľovala,ako otec stratil prácu a ako ich ponižovali.Toto bola psychická pasca na ktorú som bol pripravený.Jirka z Brna,ktorého som spoznal v penzióne pred Vianocami mi to podrobne opísal.Ja som rodičom navrhol,aby prišli za mnou do Rakúska,chcel som im ukázať,že život za železnou oponou bol jednoduchší a veselśí,napriek tomu,že som nebol bohatý.

V marci,sa s nami lúčil Jirka,dostal vysťahovací preukaz do Austrálie.Mal sa tam stretnúť so svojim strýkom,ktorý žil v Sydney od 68-ho. Jirka spravil skromnú oslavu,tak ako skoro každý emigrant. My sme mu kúpili malý darček,skladal sa naň celý penzión,taký bol zvyk.Jirka známym porozdával svoj drobný majetok,ktorý si nahromadil počas pobytu v penzióne. Malé drobnosti i popredal.Ostal mu len bycikel.O ten som mal záujem ja ale chýbali mi peniaze.S Jirkom sme sa dohodli,že ak ho nepredá do svojho odchodu,tak mi ho daruje.V práci skončil v piatok popoludní a v pondelok ráno odchádzal do Viedne.Cez víkend sa mal stretnúť s rodićmi,ktorí za ním prišli do Rakúska.Jirka pracoval ako pomocný robotník pre malú stavebnú firmu v dedine.O voľnom mieste ,ktoré ostalo po jeho odchode nič nehovoril ale v sobotu ho hľadal vtedy už jeho bývalý šéf a pýtal sa na niekoho,kto by môhol nastúpiť na jeho miesto. Jirka mi to miesto hneď ponúkol.Spočiatku som tomu neveril,práca sa hľadala ťažko a domáci neboli veľmi ochotní zamestnávať emigrantov. O to vias som bol natešený.Mal som nastúpiť už v pondelok ráno,stretnutie sme si dohovorili so Stefanom pri kostole,kde ma mal čakať.Jirka mi veľmi pomôhol a bol som mu neskutočne vďačný.Ešte som musel vyriešiť bicykel.Peniaze som nazvyš nemal,dohodol som sa s prevádzkárkou penziónu a požičal si od nej nejaké šilingy.spočiatku bola odmeraná ale keď ju Jirka presvečil,že od pondelka mám prácu,privolila.Zaplatil som mu za bicykel a netrpezlivo čakal na pondelok.

V práci som bol dva týždne.Vstával som pred šiestou,to mi nerobilo problém ale samotná práca bola dosť namáhavá.Boli sme vo firme traja,ja,šéf a lenivý chlapík,ktorého meno si už nepamätám. Na stavby sme chodili starou oranžovou dodávkou,šéf mal v nej strašný neporiadok,náradie porozhadzované na zemi sa miešalo s odpadom zo stavby. Boli sme takí pomocníci pre všetko a pomáhali s nákladom,prepravou,čístením a upratovaním.Drina každý deň. Ale Stefan ma platil každý piatok na ruku v hotovosti. Tie prvé výplaty boli najkrajšie.Bicyklom som sa rýchlo valil do penziónu,sadol si osprchovaný na svoju posteľ a ako malé decko vyložil peniažky na nočný stolík.Sníval som svoj sen. Z prvej výplaty som si kúpil poriadne topánky,tie staré zimu neprežili a ani oblečenie od dedka mi dlho nevydržalo.

Víkendy som oddychoval.Z práce som sa vracal večer a častokrát som nemal čas ani na śtúdium,ktoré som zanedbával. Už som sa nedokázal prinútiť pokračovať s angličtinou,musel som to dobiehať cez víkendy. V penzióne sa večera podávala o šiestej,častokrát som ju nestihol.Mal som dohodu s rodinou Veselých a keď som nestíhal,radi mi ju odložili na tanieri v ich izbe.Mnohokrát som bol taký unavený,že som zjedol studené jedlo a šiel rovno spať.

V máji sme dosť dlho opravovali starý kaštieľ s parkom.Kedysi tam bola stajňa s koňmi,samotný dom pôsobil tiež ošarpaným dojmom.Postupne sme vynáśali všetok odpad,čistili veľkú záhradu a upratovali po murároch,ktorí ten dom prerábali.

Stefan ma tam nechal samého,mal som namaľovať drevený plot.V rozumnom tempe mi to malo trvať asi dva dni.Prvý deň som sa ponáhľad aby som to stihol.Spravil som kus práce a tešil sa domov. Pri bráne som mal odstavený bicykel,keďže Stefan tam nebol,musel som sa dostať domov sám. Keď som odcházdal,niekto na mňa kričal.Z domu vybehla obrovská doga a bežala oproti mne.Prestal som dýchať,zo psov som mal panický strach od vtedy ako na mňa skoćil pouličný čokel,ke´d som mal desať rokov.Stihol mi dotrhať vetrovku a zanechal strach zo psov.Tento bežal oproti mne,ale len pár metrov odo mňa zastal.Na pokyn jeho majiteľa.Bola ním žena v rokoch,majiteľka vily,kde som pracoval.

„Dobrý Deň,pozdravila sa.

Dobrý,sucho som odvetil,bol som stále v šoku.

Prepáč,nevedela som,že tu ešte niekto pracuje.Psa nechávam behať v záhrade až keď všetci odídu.

Ja sa bojím psov a tento je dosť veľký.Ako sa volá?

Nelson.

Aha.“

Nežne som ho pohladil.

„Zajtra tu končíme,plot bude hotový.

Potrebujem niekoho,kto sa mi bude starať o záhradu.

A čo treba robiť,spýtam sa niekoho“,odvetil som.

„ Nič extra,pohrabať lístie,popolievať a nejakú údržbu,ak bude treba.

Ja pracujem ale môžem sa spýtať.

„Môže to byť aj cez víkend,mne to nevadí.“

Ďalšia náhoda mi pomôhla.Zrazu som mal nielen jednu ale dve práce,veľmi som sa tešil.Pomaly som si začal budovať svoj vnútorný svet pokoja a rovnováhy.Ťažko som pracoval ale vedel som,že to má zmysel,že je to len akási medzistanica a čoskoro sa pohnem ďalej.Ale žiaden list z americkej ambasády neprichádzal.Bol som zaneprádznený a vôbec som na to nemyslel.Rakúsko sa mi páčilo i keď som tam ostať nemôhol. O to viac som bol šťastnejší,že som nemusel čakať na vysťahovanie v penzióne rátajúc dni a týždne.Bol som v pohode a uźíval si každý deň.