Cesta za slobodou I

by johnholy

Rakúskou dedinkou sme sa pohybovali pomalým krokom. Bola to taká malá osada,kdesi na konci sveta-teda toho kapitalistického. Cestou sme nikoho nestretli,zamierili sme teda ani neviem prečo do kostola,kde boli dvere pootvorené. Vošli sme dnu,bol tam kľud a pokoj. Sadli sme si na lavicu a mlčky sedeli. Po chvíli k nám prišiel starec v dlhom kabáte. Ja som ho oslovil:

,, Sme z Československa, hľadáme azyl.Utiekli sme cez hranicu, naháňali nás.“

Martin len prikyvoval a hlásil:’’Azyl,azyl.’’

Chlap pochopil a odvetil, že musí zavolať kňaza.Chvíľu sme teda čakali, zrazu som si všimol, že sme strašne špinaví a smradľaví.Skrývali sme sa v lese, ležali v bažinách, utekali pred vojakmi, cítil som stále pot a špinu na svojom tele. Ten kostolník sa nás iste musel zľaknúť,pomyslel som si.

Skutočne sa tak i stalo, predtým než odišiel, zamkol nás v tom kostolíku ako vrahov. Keď sa o polhodinku dvere otvorili, na naše prekvapenie tam stál farár.V rukách držal akúsi krabicu,ktorú nám dal a s kyslým úsmevom nám poprial Dobrý deň.Odprevadil nás na autobusovú stanicu,kde sme ticho stáli.Povedal nám,že máme ísť do Viedne. Z vrecka vytiahol peniaze a odvetil,že to je na cestu.O pár minút prišiel  autobus a farár čosi povedal šoférovi.Ja som bol taký vystresovaný celou tou situáciou,že mi úplne zdrevenel jazyk a nebol som schopný komunikovať, hoc som bol schopný hovoriť nemecky.

Autobus nás odviezol do väčšieho mesta,kde som spozoroval čulý ruch.Všetko bolo nádherne čisté a upravené. Šofér nám povedal,že autobus nám nejde ale že máme ísť na vlak a rukou ukázal smerom na stanicu. Kráčali sme teda tým smerom. Zrazu ma napadlo otvoriť ten balíček, ktorý nám daroval kňaz. Boli tam voňavé šaty,tričká, košele i nohavice. Začali sme sa smiať ako malí chlapci,skutočne sme sa smiali.Bola to taká nespútaná radosť,ktorú som cítil a Martin bol na tom rovnako.Rozdelili sme si šaty,ktoré boli na našu výšku priam ideálne.

Kráčali sme ulicou a bezstarostne sa smiali.Všetko bolo také veselé a smiešne,úplne som zabudol na chvíle,kedy sme utekali cez hranicu. Stanica mala byť dolu kopcom na ľavo od akejsi továrne.Zrazu pri nás zastalo auto,bola to dodávka. Šofér sa pýtal na smer do Viedne,my sme mu odpovedali,že sme cudzinci.Len mávol rukou a zaradil rýchlosť na znak,že odchádza.Martin sa ho však takmer drzo spýtal,či nás nezoberie,že ideme tiež do Viedne.Ja som mu to chcel vyhovoriť ale už bolo neskoro. Šofér bol mladý tridsiatnik, ktorý bol oblečený vo farebnej košeli a obtiahnutých nohaviciach.Vzadu v dodávke mal akýsi neporiadok,povedal nám,že obchoduje so starožitnosťami a ide ich predať na trh do Viedne.Istý čas sme ticho sedeli,potom sa začal pýtať on.Bol zvedavý na to odkiaľ pocházdame.Martin rýchlo zvrtol reč a sucho odvetil,že sme turisti z Československa,bol som prekvapený jeho nemčinou,hovoril takmer plynule.Martin začal vysvetľovať,že sme prišli cez hraničný prechod pešo a ďalej stopujeme do Viedne,kde by sme chceli ostať zopár dní.Šofér celou cestou srandoval a smial sa.Fajčil jednu za druhou a pritom sa ešte viac smial.Mestečko striedalo mestečko a za istý čas sme sa dostali na ďiaľnicu.Značky ukazovali Viedeň. Šofér sa vypytoval,kde budeme ubytovaní,my sme sa vykrúcali a vykrúcali a keď sme nevedeli odpovedať na ďalšie otázky o našom pobyte,ja som zbrklo vykríkol,že sme utiekli z Československa a chceme požiadať o azyl. Šofér ostal ako obarený na moment ale nestratil duchaprítomnosť.

Vôbec som netušil prečo sme klamali,prečo sme tajili náš čin a momentálny údel. Ten útek sa zrealizoval veľmi rýchlo a nemal som čas veľmi myslieť čo budem v cudzine robiť,čím sa živiť. Chcel som opustiť krajinu kde za svoj názor človek dostal po papuli a v horšom prípade aj pár mesiacov v cele s gaunermi a trestancami. Keď sme sa teda dostali do Rakúska, náš pud sebazáchovy nám prikazoval sa naďalej skrývať a byť  opatrný i keď nám tu už žiadne nebezpečenstvo nehrozilo.Boli sme pár hodín v slobodnom svete,stále sme však mali ďaleko od slobody. Martin sa mi zdal byť bestarostne spokojný,nespozoroval som u neho žiadne obavy.To ma dosť prekvapilo.

Šofér ticho minul Viedeň,stihol nám oznámiť,že nás vezie do akéhosi kempu,kde sa registrujú utečenci.Malo to byť kúsok za Viedňou.Náš kamarátsky vzťah, ktorý sme nadviazali s ním počas jazdy z rakúskeho prihraničia,postupne ochladol. Šofér akonáhle zistil kým sme v skutočnosti boli,prestal s nami komunikovať. Zrejme nás považoval za votrelcov,príživníkov,vyhnancov. Ten pocit ma trápil ešte dlhé roky po mojom úteku.Až omnoho neskôr som pochopil,že je to emigrantská paranoja,ktorou bežne trpia vyhnanci z vlastnej krajiny.

Konečne sme zastali.Oranžová dodávka zastala pred bránov obrovskej budovy,ktorá vypadala ako kasárne.Šofér nám poprial veľa šťastia a empaticky podal ruku na znak súcitu.Ostali sme sami,dvaja utečenci v novom svete,kajúci sa pred bránou obrovského lágra.

V ten deň bolo krásne,slnečné i keď chladné počasie.Prvý krok za slobodou sa nám teda podaril. Na vrátnici pri bráne sme skromne vysvetlili uniformovanému pánovi náš príbeh a čoskoro sa ocitli v kancelárii lágra Traiskirchen. Nasledoval vstupný pohovor,ktorý mi pripomínal výsluch za starých čias,kedy na nás poľovali policajti.Môj sen o slobode,kde budem vítaný a uctievaný,sa náhle rozplynul.Dostal som číslo,identifikačnú kartu,zopár vecí na prežitie v lágri a pocit, že som ako na vojne.Aj tie postele,vlastne prične boli rovnaké.Umiestnili nás kdesi na hornom poschodí,kde som sa cítil ako v cele.Tam dávali nových utečencov,ktorých si samozrejme museli preveriť a získať hodnoverné informácie.Už na pohovore som spomenul môj dôvod na emigráciu,šikanovanie v práci a krivé obvinenie a súd za čosi,čo som nikdy nespravil.Sociálny pracovník,ktorý ma vypočúval,len pokorne prikyvoval.Všetko sa to dialo v spoločnosti prísnej prekladateľky,ktorá bola tiež emigrantkou ale správala sa tak povýšenecky,že som mal pocit,že je prinajmenšom prezidentkou Rakúska. To v mne inak utvrdilo od počiatku akúsi nedôveru a nenávisť,ktorá častokrát panovala medzi nami,Čechoslovákmi v cudzine.Každý si jeden druhému navzájom závidel a ohováral sa.Žiaľ, ľudia si so sebou prinášali staré hriechy z domoviny.

Nezabudnem na prvú noc na tvrdom matraci v lágri.Prikritý dekou,vložil som si pod vankúš svoj batôžtek s mojim majetkom,ktorý tvorili akési handry,zopár dokumentov a retiazka,ktorú som kedysi dostal ako dar.To bolo všetko,ako utečenec som toho veľa neniesol a ani nemal na viac nárok.Mal som však svoju identitu,svoju slobodu,o ktorú som bol pevne rozhodnutý tvrdo bojovať.

S Martinom sme začali snívať a plánovať.Predstavovali sme si,akí budeme bohatí,úspešní a skvelí.Ja som chcel cestovať,spoznávať nové krajiny.Martin si chcel kúpiť malé auto,v Rakúsku sa mu páčil maličký Volkswagen s okrúhlymi svetlami. Naše sny boli detinské ale vážne navzájom. Veril som tomu,že v ten deň,keď sme utekali lesom cez dva svety ,bude mojím znovuzrodením.

Zaspával som s pocitom,že vydržím,zatnem zuby a budem tvrdo pracovať na tom,aby som si slobodu zaslúžil a splnil si svoj sen,sen ,ktorý sa mal stať realitou.

Ráno som sa zobudil pomerne skoro,Martin ešte spal.Ďalej som sníval a hútal čo sa bude diať.Boli sme akoby v cele,s obmedzeným prístupom von na dvor a medzi ostatných emigrantov.Nasledoval ďalší výsluch, tentokrát s inými človekom.Pýtal sa ma na moju minulosť,vojenčinu a dôvod,prečo som bol v base.Vrátil som sa na izbu a čakal na Martina,ktorý mal pohovor predtým.Živo sme diskutovali čo sa bude diať,Martin bol bez emócií.Akoby nemal radosť z toho,že sa nám podaril útek,on dokonca ani nemal obavy,čo sa bude diať.Veľmi som o ňom nerozmýšľal, bol som ponorený do svojho sveta slobodného mládenca.Martin si stále čosi kreslil a zapisoval do notesa,ktorý nosil stále so sebou.Keď som sa ho na to opýtal,len nevrlo odvetil,že si píše denník.

Na štvrtý deň sme sa konečne dostali z izby,ktorú sme nazvali samotka..Presťahovali sme sa na druhé poschodie,kde bolo obrovské množstvo ľudí a strašný hluk.Ten láger mal atmosféru vojenských kasární,so stolcom dozorného na poschodí. Babylon národov a jazykov mi bol postupne známejší. Dostali sme izbu s oknom do dvora a našli postele ďalej od dverí a umývadla,ktoré som tam s prekvapením našiel. Emigranti na izbe lenivo polihovali a keď sme vstúpili dnu,ohnivo zazerali. S novým prostredím nám pomôhol Čech Marek, ktorý tu bol dva mesiace.Prirodzene sme sa teda nasťahovali k jeho posteli.Marek nám vysvetlil pravidlá,ktoré tu fungovali.Na našu minulosť nebol zvedavý,dokonca sa ani nepýtal,ako sme utiekli. V izbe bol neustály pohyb,ľudia stále chodili dnu i von. Predpoludnie sme prežili v živom rozhovore s Markom.Čakal na papiere z Austrálie, kde sa rozhodol emigrovať.Dobre nám poradil,ako prežiť v lágri a čomu sa naopak vyvarovať.Boli to pravidlá prežitia.Izba mala svojho vodcu,ktorý kšeftoval s konzervami.Hneď nám aj nejaké ponúkol. Zdvorilo sme odmietli.Vodcom bol Poliak Gregorz,s výzorom trestanca a podliaka.Tvár neklamala,on bol v skutočnosti ešte horší.Údajne v tábore kradol a mal na svedomí aj nejaké bitky.Autoritu si chcel vymôcť päsťou, keďže hlavou či inteligenciou to nedokázal.

Postupne som sa zoznámil so všetkými Slovákmi a Čechmi. Bol to mix rôznych osudov a príbehov,ktoré,keby sa vydali knižne,iste by boli úspešnými bestsellermi. Medzi utečencami som sa najviac zblížil so Slovákom Zdenom,malým skromným stredoslovákom,pochádzajúcim z Turca.Ako mnohí,aj on utekal cez Juhosláviu,kam sa dostal cez podnikový zájazd.Doma však nechal manželku,deti nemali.Cestovať spolu nemôhli,pretože komunistický režim predpokladal,že ľudia budú chcieť utiecť a viac sa nevrátiť.Zdeno hútal,ako dostať ženu do Rakúska,aby boli konečne spolu. Odlúčení boli už takmer pol roka,kôli tomu odmietal vycestovanie do tretej krajiny. S Martinom sme mu vyrozprávali náš útek,ktorý ho fascinoval. Jeho žena bola vrcholová športovkyňa,tuším hrala hádzanú v prvej lige ale vycestovať samozrejme nemôhla.Ten útek cez zelenú hranicu by iste zvládla po fyzickej stránke,problém bol,kto by ju previedol. Zdeno sa častokrát Martina vypytoval detaily na náš útek,Martin bol však málovravný a nič neprezradil. Neskôr mali dokonca konflikt a odvtedy sa spolu nerozprávali. Zdeno sa mi  neskôr zdôveril,že Martin mu bol akýsi podozrivý,neveril mu. Vedel údajne príliž veľa o hranici,poznal detaily ale nechcel sa s nikým zdôveriť a pomôcť.Pravdupovediac,aj voči mne sa Martin začal správať čudne.V lágri sme boli čosi vyše týždňa a on začal špekulovať o návrate,dokonca a Zdena presviedčal a obviňoval z toho,že ženu nechal doma. Tak ako ja,aj Zdeno bol pevne presvedčený domov sa viac nevrátiť a Martin to stále nechápal.Postupne sme čoraz menej spolu komunikovali,Martin však živo komunikoval so všetkými emigrantami.O každom vedel detaily ich života,neviem,prečo mu tak na tom záležalo.

Ja som si postupne osvojil režim lágra a čakal na deň,kedy ma zavolajú a začnem riešiť svoju budúcnosť v novej , slobodnej krajine.Vysníval som si Kanadu,s jej čarovnou prírodou,zimnými športmi,ktoré som tak miloval a údajnou toleranciou,o ktorej mi rozprávali všetci na izbe. Svoju minulosť , hoc sa nedala len tak vymazať,som viac neriešil a hľadel do budúcna,ktorú  som videl skutočne ružovo.Chýbali mi však blízki príbuzní,rodičia i brat a mal som výčitky,či som im veľmi neublížil tým útekom.To ma veľmi hrýzlo,pretože som si vedel predstaviť ako ich doma týrali,vyslúchali a ponižovali.Azda som na chvíľu zapochyboval o svojom konaní a myslel o tom,ako doma trpia ale nie ja som im ublížil svojim konaním.Bol to ten diktátorský režim,ktorý z ľudí robil otrokov a posluhovačov a ubližoval všetkým tým,ktorí sa mu vzopreli.  Prvé dni v slobodnom svete som teda prežil v lágri,hoc zavretý na izbe ale pozitívne naladený a úprimne presvedčený o tom,že som spravil správnu vec,o ktorej som nikdy nepochyboval.