John Holy.Príbeh emigranta

Cesta za slobodou II

Cez víkend som spoznal nových ľudí.Kemp v Traiskirchene ukázal svoju skutočnú tvár a jeho obyvatelia vlastné príbehy,ktoré si navzájom rozprávali. Martin živo sledoval osud každého z nich,vypytoval sa na detaily. Spoznal sa s jedným Poliakom,ktorý utiekol cez hranicu podobne ako my.Bol to vojak poľskej armády a ako spomínal,za dezerciu mu hrozil mnohoročný žalár. Ja som sa rozhodol minulosť odpočívať a žiť len pre prítomnosť. S partiou Čechoslovákov sme utužili priateľstvá,ktoré pretrvávajú dodnes,hoc v mnohých prípadoch len vo forme listov.Boli to vzťahy, ktoré ukázali skutočný charakter a cit pre spolupatričnosť a ochotu pomôcť.

Ľudia sa neustále menili.Mnohí sa v kempe zdržali krátko,po pár dňoch už cestovali na rakúsky vidiek,kde mali lepšie podmienky na čas strávený čakajúc na letenku za slobodou.Ja som bol stále v kempe.Ostal tam aj Martin,ktorý to znášal dosť ťažko. On si myslel,že už za dva týždne bude v USA a ten kemp mu skutočne nevyhovoval. Presný dôvod,prečo sme ostali v Traiskirchene sme nepoznali.Ako bolo zvykom,začalo sa šuškať po chodbách,že sme špióni a chceme uniesť emigrantov späť do Československa. Spočiatku som sa na tom smial ale keď sa nám ľudia začali vyhýbať,spozornel som. Martin mal veľa konfliktov s našimi rodákmi,a neostalo len pri hlúpych rečiach.Preto tá jeho výbušná povaha a spôsob ,akým obhajoval vtedajśí režim,určite vzbudzoval pochybnosti.Tak sa naše cesty postupne rozišli.Jedno popoludnie,keď som prišiel za ním na jeho izbu,aby som mu vyrozprával podmienky na vysťahovanie do Kanady a USA,zmizol.Poliak,s ktorých sa skamarátil len ticho odvetil,že sa chcel vrátiť domov.Deň predtým údajne telefonoval rodičom a tí naňho tlačili. Nechal sa presvedčiť a zamieril na československú ambasádu vo Viedni.Ja som ostal hlboko zranený a šokovaný.To preto sme riskovali život aby ten blázon išiel späť?

Martinov odchod poznamenal obyvateľov kempu,bola to taká  smutná vec,tvorili sme akúsi komunitu.Vždy keď niekto odchádzal do novej krajiny,kde získal emigrantskú pozvánku,sme oslavovali.Aj sme závideli ale hlavne sa tešili ako by sme to boli my,kto odchádzal. Odchod opačným smerom,smerom do pekla,odkiaľ sme utekali, bol nepredstaviteľným a nepochopiteľným sústom,ktoré sa dalo ťažko prehltnúť.Mňa sklamalo to,že Martin sa mi s jeho plánom ani nezdôveril,cítil som puto,ktoré nás spájalo,hoc sme bolí iní ale ten útek nás zblížil.Preto som bol pár dní z toho naozaj bezmocný.

Martin teda odišiel,odišiel s ním aj ten,kto mi ukázal chodník za slobodou. Doteraz som mu za to zaviazaný.Nikdy sa mi s ním nepodarilo stretnúť,na moje listy a telefonáty nereagoval.Čo bolo  dôvodom jeho návratu do Československa nechám na špekulantov,ktosi mi pošuškal,že to bolo naplánované a premyslené.Pred pár rokmi,pri mojej návšteve Slovenska som sa bavil s pánom,ktorý je historikom a skúmal ochranu a zabezpečenie hraníc.Môj príbeh ho zaujal.Aj si myslel,že si vymýśľam ale neskôr ma prekvapil s ďalšími skutočnosťami.Hranica nebola torzom ale mnoho bizardných príbehov sa naozaj stalo. Martinovi však skutočne ďakujem za pomoc na druhý breh a nech už to bolo akokoľvek,pomôhol mi statočne.

Bol som v kempe krátko a začal som riešiť svoju budúcnosť. Po nemecky som sa dokázal dohovoriť,hoc nebolo to bohviečo. Spoznal som emigrantov,ktorí tam chceli ostať ale každému rakúska strana žiadosť zamietla. Rakúsko bola skutočne len prestupnou stanicou na ceste do vytúženého cieľa.Ale aj za to som mu vďačný.

V lágri mali svoje sídla rôzne charitatívne organizácie,ktoré pomáhali utečencom-emigrantom získať vycestovacie víza do vysnívanej krajiny. Ja som bol v cudzine čosi vyše týždňa a nemal som ani poňatia čo budem robiť a kam pôjdem. Celý ten útek sa premlel strašne rýchlo. Poliak mi na izbe poradil,že sa mám prihlásiť do viacerých krajín, on sám čakal na vycestovanie do Kanady skoro rok,postupne prišiel na to,že ho nechceli a začal riešiť USA.

Nesmelo som vstúpil do kancelárie luteránskej charity,hanbil som sa za status utečenca. Hovorili tam česky,akýsi emigrantan z Brna bol pracovníkom tejto organizácie.Začal mi rozprávať o živote v Amerike, o tom,ako tam všetko skvele funguje. Ponúkol ma  cigaretami Lucky Strike,bežne som nefajčil ale nechcel som ho uraziť,tiež som si teda jednu zapálil.S veľkou úctou hovoril o New Yorku,o širokých autách a černoškách,o babylone,ktorý tam žil  vo dne v noci. Tento agent ma presviedčal s rovnakou zaujatosťou ako pol storočia predtým agenti lodných spoločností predávajúci šifkarty pre emigrantov do Nového sveta. Agent ma presvedčil. Vyplnil som papiere,čosi si ešte poznačil a poprial veľa šťastia. Vravel,že celý proces bude trvať aj niekoľko mesiacov a že ma budú kontaktovať z americkej ambasády v prípade pozitívneho ohlasu. Charita bola akýmsi mostom medzi emigrantom a krajinou vycestovania , pomáhala chudákom začať nový život na druhej strane sveta. Charita preplácala letenku a starala sa o emigrantov počas počiatočného obdobia v novej krajine. Ja som mojej charite verný dodnes, stále pomáham ako sa dá a hrdo sponzorujem mladého Nigérijčana,ktorého otec mi kedysi zachránil život.Ale to je iný príbeh.

V lágri som ostal ďalších desať dní. Čas sa míňal veľmi pomaly,stihol som prečítať knihu, ktorú mi nechal Miloš,keď odchádzal.Obyvatelia lágra boli zvláštne postavy,pripadali mi záhadní a tajuplní.Každý si niesol svoj osud,svoj vlastný príbeh.Skoro všetci boli muži a nevidel som tam žiadne rodiny s deťmi. Izba,kde som býval mala veľa poschodových lôžok,pripadal som si ako na vojne, koniec koncov samotný láger slúžil kedysi ako kasárne pre ruských vojakov.

Ako všade,aj tu sa tvorili skupinky a gangy,ktoré bojovali o prežitie. Kupčilo sa o cigarety, jeden druhému závidel prácu či príležitostný kšeft.Ja som sa dal do dokopy so Zoltánom z Bystrice,ten tu bol druhý mesiac. Po večeroch sme hrávali šachy a začali sa učiť anglicky. Mentorom nám bol maďarský dôchodca,bývalý učiteľ na gymnáziu. Bol prísny a doslova na nás kričal,viem si predstaviť chúďatá študentov,ako ich musel mučiť.Každé ráno sme si sadli na drevené lavice na chodbe a drilovali slovíčka,ktoré sme museli odrapotať.Tak som sa začal učiť nový jazyk.

Po necelých dvoch týždňoch ma zavolal vysoký chudý úradník a oznámil mi,že zajtra cestujem do Sankt Marien,kdesi do horného Rakúska,do blízkosti Linzu.Náramne som sa potešil, predstava,že by som mal ostať v lágri vo mne vzbudzovala pochmúrne myšlienky.V ten večer sme robili malú oslavu. Pozbierali sme každý zopár drobných a spravili skromný nákup.Žiaden alkohol,len niečo pod zub,aby sme si navzájom uctili jeden druhého. Nosil som so sebou maličký notes,kde som si písal mená známych.Adresy sme si dávali známych v cudzine,ktorí boli akýmsi spojivkom nás,emigrantov,roztrúsených po celom svete.

Na druhé ráno už skoro o štvrtej som vstal,dostal balíček so suchou stravou a nastúpil do mikrobusu,ktorý nás rozvážal po celom Rakúsku. O tri hodiny som vystúpil v malom mestečku, kde som mal čakať na list z americkej ambasády.

Cesta za slobodou I

Rakúskou dedinkou sme sa pohybovali pomalým krokom. Bola to taká malá osada,kdesi na konci sveta-teda toho kapitalistického. Cestou sme nikoho nestretli,zamierili sme teda ani neviem prečo do kostola,kde boli dvere pootvorené. Vošli sme dnu,bol tam kľud a pokoj. Sadli sme si na lavicu a mlčky sedeli. Po chvíli k nám prišiel starec v dlhom kabáte. Ja som ho oslovil:

,, Sme z Československa, hľadáme azyl.Utiekli sme cez hranicu, naháňali nás.“

Martin len prikyvoval a hlásil:’’Azyl,azyl.’’

Chlap pochopil a odvetil, že musí zavolať kňaza.Chvíľu sme teda čakali, zrazu som si všimol, že sme strašne špinaví a smradľaví.Skrývali sme sa v lese, ležali v bažinách, utekali pred vojakmi, cítil som stále pot a špinu na svojom tele. Ten kostolník sa nás iste musel zľaknúť,pomyslel som si.

Skutočne sa tak i stalo, predtým než odišiel, zamkol nás v tom kostolíku ako vrahov. Keď sa o polhodinku dvere otvorili, na naše prekvapenie tam stál farár.V rukách držal akúsi krabicu,ktorú nám dal a s kyslým úsmevom nám poprial Dobrý deň.Odprevadil nás na autobusovú stanicu,kde sme ticho stáli.Povedal nám,že máme ísť do Viedne. Z vrecka vytiahol peniaze a odvetil,že to je na cestu.O pár minút prišiel  autobus a farár čosi povedal šoférovi.Ja som bol taký vystresovaný celou tou situáciou,že mi úplne zdrevenel jazyk a nebol som schopný komunikovať, hoc som bol schopný hovoriť nemecky.

Autobus nás odviezol do väčšieho mesta,kde som spozoroval čulý ruch.Všetko bolo nádherne čisté a upravené. Šofér nám povedal,že autobus nám nejde ale že máme ísť na vlak a rukou ukázal smerom na stanicu. Kráčali sme teda tým smerom. Zrazu ma napadlo otvoriť ten balíček, ktorý nám daroval kňaz. Boli tam voňavé šaty,tričká, košele i nohavice. Začali sme sa smiať ako malí chlapci,skutočne sme sa smiali.Bola to taká nespútaná radosť,ktorú som cítil a Martin bol na tom rovnako.Rozdelili sme si šaty,ktoré boli na našu výšku priam ideálne.

Kráčali sme ulicou a bezstarostne sa smiali.Všetko bolo také veselé a smiešne,úplne som zabudol na chvíle,kedy sme utekali cez hranicu. Stanica mala byť dolu kopcom na ľavo od akejsi továrne.Zrazu pri nás zastalo auto,bola to dodávka. Šofér sa pýtal na smer do Viedne,my sme mu odpovedali,že sme cudzinci.Len mávol rukou a zaradil rýchlosť na znak,že odchádza.Martin sa ho však takmer drzo spýtal,či nás nezoberie,že ideme tiež do Viedne.Ja som mu to chcel vyhovoriť ale už bolo neskoro. Šofér bol mladý tridsiatnik, ktorý bol oblečený vo farebnej košeli a obtiahnutých nohaviciach.Vzadu v dodávke mal akýsi neporiadok,povedal nám,že obchoduje so starožitnosťami a ide ich predať na trh do Viedne.Istý čas sme ticho sedeli,potom sa začal pýtať on.Bol zvedavý na to odkiaľ pocházdame.Martin rýchlo zvrtol reč a sucho odvetil,že sme turisti z Československa,bol som prekvapený jeho nemčinou,hovoril takmer plynule.Martin začal vysvetľovať,že sme prišli cez hraničný prechod pešo a ďalej stopujeme do Viedne,kde by sme chceli ostať zopár dní.Šofér celou cestou srandoval a smial sa.Fajčil jednu za druhou a pritom sa ešte viac smial.Mestečko striedalo mestečko a za istý čas sme sa dostali na ďiaľnicu.Značky ukazovali Viedeň. Šofér sa vypytoval,kde budeme ubytovaní,my sme sa vykrúcali a vykrúcali a keď sme nevedeli odpovedať na ďalšie otázky o našom pobyte,ja som zbrklo vykríkol,že sme utiekli z Československa a chceme požiadať o azyl. Šofér ostal ako obarený na moment ale nestratil duchaprítomnosť.

Vôbec som netušil prečo sme klamali,prečo sme tajili náš čin a momentálny údel. Ten útek sa zrealizoval veľmi rýchlo a nemal som čas veľmi myslieť čo budem v cudzine robiť,čím sa živiť. Chcel som opustiť krajinu kde za svoj názor človek dostal po papuli a v horšom prípade aj pár mesiacov v cele s gaunermi a trestancami. Keď sme sa teda dostali do Rakúska, náš pud sebazáchovy nám prikazoval sa naďalej skrývať a byť  opatrný i keď nám tu už žiadne nebezpečenstvo nehrozilo.Boli sme pár hodín v slobodnom svete,stále sme však mali ďaleko od slobody. Martin sa mi zdal byť bestarostne spokojný,nespozoroval som u neho žiadne obavy.To ma dosť prekvapilo.

Šofér ticho minul Viedeň,stihol nám oznámiť,že nás vezie do akéhosi kempu,kde sa registrujú utečenci.Malo to byť kúsok za Viedňou.Náš kamarátsky vzťah, ktorý sme nadviazali s ním počas jazdy z rakúskeho prihraničia,postupne ochladol. Šofér akonáhle zistil kým sme v skutočnosti boli,prestal s nami komunikovať. Zrejme nás považoval za votrelcov,príživníkov,vyhnancov. Ten pocit ma trápil ešte dlhé roky po mojom úteku.Až omnoho neskôr som pochopil,že je to emigrantská paranoja,ktorou bežne trpia vyhnanci z vlastnej krajiny.

Konečne sme zastali.Oranžová dodávka zastala pred bránov obrovskej budovy,ktorá vypadala ako kasárne.Šofér nám poprial veľa šťastia a empaticky podal ruku na znak súcitu.Ostali sme sami,dvaja utečenci v novom svete,kajúci sa pred bránou obrovského lágra.

V ten deň bolo krásne,slnečné i keď chladné počasie.Prvý krok za slobodou sa nám teda podaril. Na vrátnici pri bráne sme skromne vysvetlili uniformovanému pánovi náš príbeh a čoskoro sa ocitli v kancelárii lágra Traiskirchen. Nasledoval vstupný pohovor,ktorý mi pripomínal výsluch za starých čias,kedy na nás poľovali policajti.Môj sen o slobode,kde budem vítaný a uctievaný,sa náhle rozplynul.Dostal som číslo,identifikačnú kartu,zopár vecí na prežitie v lágri a pocit, že som ako na vojne.Aj tie postele,vlastne prične boli rovnaké.Umiestnili nás kdesi na hornom poschodí,kde som sa cítil ako v cele.Tam dávali nových utečencov,ktorých si samozrejme museli preveriť a získať hodnoverné informácie.Už na pohovore som spomenul môj dôvod na emigráciu,šikanovanie v práci a krivé obvinenie a súd za čosi,čo som nikdy nespravil.Sociálny pracovník,ktorý ma vypočúval,len pokorne prikyvoval.Všetko sa to dialo v spoločnosti prísnej prekladateľky,ktorá bola tiež emigrantkou ale správala sa tak povýšenecky,že som mal pocit,že je prinajmenšom prezidentkou Rakúska. To v mne inak utvrdilo od počiatku akúsi nedôveru a nenávisť,ktorá častokrát panovala medzi nami,Čechoslovákmi v cudzine.Každý si jeden druhému navzájom závidel a ohováral sa.Žiaľ, ľudia si so sebou prinášali staré hriechy z domoviny.

Nezabudnem na prvú noc na tvrdom matraci v lágri.Prikritý dekou,vložil som si pod vankúš svoj batôžtek s mojim majetkom,ktorý tvorili akési handry,zopár dokumentov a retiazka,ktorú som kedysi dostal ako dar.To bolo všetko,ako utečenec som toho veľa neniesol a ani nemal na viac nárok.Mal som však svoju identitu,svoju slobodu,o ktorú som bol pevne rozhodnutý tvrdo bojovať.

S Martinom sme začali snívať a plánovať.Predstavovali sme si,akí budeme bohatí,úspešní a skvelí.Ja som chcel cestovať,spoznávať nové krajiny.Martin si chcel kúpiť malé auto,v Rakúsku sa mu páčil maličký Volkswagen s okrúhlymi svetlami. Naše sny boli detinské ale vážne navzájom. Veril som tomu,že v ten deň,keď sme utekali lesom cez dva svety ,bude mojím znovuzrodením.

Zaspával som s pocitom,že vydržím,zatnem zuby a budem tvrdo pracovať na tom,aby som si slobodu zaslúžil a splnil si svoj sen,sen ,ktorý sa mal stať realitou.

Ráno som sa zobudil pomerne skoro,Martin ešte spal.Ďalej som sníval a hútal čo sa bude diať.Boli sme akoby v cele,s obmedzeným prístupom von na dvor a medzi ostatných emigrantov.Nasledoval ďalší výsluch, tentokrát s inými človekom.Pýtal sa ma na moju minulosť,vojenčinu a dôvod,prečo som bol v base.Vrátil som sa na izbu a čakal na Martina,ktorý mal pohovor predtým.Živo sme diskutovali čo sa bude diať,Martin bol bez emócií.Akoby nemal radosť z toho,že sa nám podaril útek,on dokonca ani nemal obavy,čo sa bude diať.Veľmi som o ňom nerozmýšľal, bol som ponorený do svojho sveta slobodného mládenca.Martin si stále čosi kreslil a zapisoval do notesa,ktorý nosil stále so sebou.Keď som sa ho na to opýtal,len nevrlo odvetil,že si píše denník.

Na štvrtý deň sme sa konečne dostali z izby,ktorú sme nazvali samotka..Presťahovali sme sa na druhé poschodie,kde bolo obrovské množstvo ľudí a strašný hluk.Ten láger mal atmosféru vojenských kasární,so stolcom dozorného na poschodí. Babylon národov a jazykov mi bol postupne známejší. Dostali sme izbu s oknom do dvora a našli postele ďalej od dverí a umývadla,ktoré som tam s prekvapením našiel. Emigranti na izbe lenivo polihovali a keď sme vstúpili dnu,ohnivo zazerali. S novým prostredím nám pomôhol Čech Marek, ktorý tu bol dva mesiace.Prirodzene sme sa teda nasťahovali k jeho posteli.Marek nám vysvetlil pravidlá,ktoré tu fungovali.Na našu minulosť nebol zvedavý,dokonca sa ani nepýtal,ako sme utiekli. V izbe bol neustály pohyb,ľudia stále chodili dnu i von. Predpoludnie sme prežili v živom rozhovore s Markom.Čakal na papiere z Austrálie, kde sa rozhodol emigrovať.Dobre nám poradil,ako prežiť v lágri a čomu sa naopak vyvarovať.Boli to pravidlá prežitia.Izba mala svojho vodcu,ktorý kšeftoval s konzervami.Hneď nám aj nejaké ponúkol. Zdvorilo sme odmietli.Vodcom bol Poliak Gregorz,s výzorom trestanca a podliaka.Tvár neklamala,on bol v skutočnosti ešte horší.Údajne v tábore kradol a mal na svedomí aj nejaké bitky.Autoritu si chcel vymôcť päsťou, keďže hlavou či inteligenciou to nedokázal.

Postupne som sa zoznámil so všetkými Slovákmi a Čechmi. Bol to mix rôznych osudov a príbehov,ktoré,keby sa vydali knižne,iste by boli úspešnými bestsellermi. Medzi utečencami som sa najviac zblížil so Slovákom Zdenom,malým skromným stredoslovákom,pochádzajúcim z Turca.Ako mnohí,aj on utekal cez Juhosláviu,kam sa dostal cez podnikový zájazd.Doma však nechal manželku,deti nemali.Cestovať spolu nemôhli,pretože komunistický režim predpokladal,že ľudia budú chcieť utiecť a viac sa nevrátiť.Zdeno hútal,ako dostať ženu do Rakúska,aby boli konečne spolu. Odlúčení boli už takmer pol roka,kôli tomu odmietal vycestovanie do tretej krajiny. S Martinom sme mu vyrozprávali náš útek,ktorý ho fascinoval. Jeho žena bola vrcholová športovkyňa,tuším hrala hádzanú v prvej lige ale vycestovať samozrejme nemôhla.Ten útek cez zelenú hranicu by iste zvládla po fyzickej stránke,problém bol,kto by ju previedol. Zdeno sa častokrát Martina vypytoval detaily na náš útek,Martin bol však málovravný a nič neprezradil. Neskôr mali dokonca konflikt a odvtedy sa spolu nerozprávali. Zdeno sa mi  neskôr zdôveril,že Martin mu bol akýsi podozrivý,neveril mu. Vedel údajne príliž veľa o hranici,poznal detaily ale nechcel sa s nikým zdôveriť a pomôcť.Pravdupovediac,aj voči mne sa Martin začal správať čudne.V lágri sme boli čosi vyše týždňa a on začal špekulovať o návrate,dokonca a Zdena presviedčal a obviňoval z toho,že ženu nechal doma. Tak ako ja,aj Zdeno bol pevne presvedčený domov sa viac nevrátiť a Martin to stále nechápal.Postupne sme čoraz menej spolu komunikovali,Martin však živo komunikoval so všetkými emigrantami.O každom vedel detaily ich života,neviem,prečo mu tak na tom záležalo.

Ja som si postupne osvojil režim lágra a čakal na deň,kedy ma zavolajú a začnem riešiť svoju budúcnosť v novej , slobodnej krajine.Vysníval som si Kanadu,s jej čarovnou prírodou,zimnými športmi,ktoré som tak miloval a údajnou toleranciou,o ktorej mi rozprávali všetci na izbe. Svoju minulosť , hoc sa nedala len tak vymazať,som viac neriešil a hľadel do budúcna,ktorú  som videl skutočne ružovo.Chýbali mi však blízki príbuzní,rodičia i brat a mal som výčitky,či som im veľmi neublížil tým útekom.To ma veľmi hrýzlo,pretože som si vedel predstaviť ako ich doma týrali,vyslúchali a ponižovali.Azda som na chvíľu zapochyboval o svojom konaní a myslel o tom,ako doma trpia ale nie ja som im ublížil svojim konaním.Bol to ten diktátorský režim,ktorý z ľudí robil otrokov a posluhovačov a ubližoval všetkým tým,ktorí sa mu vzopreli.  Prvé dni v slobodnom svete som teda prežil v lágri,hoc zavretý na izbe ale pozitívne naladený a úprimne presvedčený o tom,že som spravil správnu vec,o ktorej som nikdy nepochyboval.