John Holy.Príbeh emigranta

V novom svete I

V novom svete

Zobudil som sa už neskoro popoludní do nového dňa,v novom svete,azda ako slobodný človek.V noci som dlho nemôhol zaspať,môj život sa rýchlo menil.Za posledný rok či dva som toho zažil veľa a bol som z toho stále dosť vzrušený. Až teraz, v Amerike som mal zaćať nový život hoc dobrým kusom som sa doň zahryzol už v Rakúsku.

Rýchlo som vstal z postele a obhliadol svoju izbu.Na stole ma čakal balíček s jedlom,ktorý mi včera priniesli rodáci.Hladný som ho otvoril,boli tak akési sušienky,malá krabička s pomarančovým džusom a čokoláda.Postojačky som začal jesť.Odtiahol som roletu na okne a nechal vniknúť troche slobodného svetla do mojej izby.Bol krásny deň.

“Ťuk ťuk” ozvalo sa z poza dverí,lenivo som ich otvoril.Bol to Juraj,rodák,čo tu bol včera.

“Ahoj Ján,tak ako si sa vyspal,posteľ nebola tvrdá?”,snažil sa o rozhovor môj nový priateľ a ani nečakal na odpoveď a hneď mi predstavil svojho syna.

“Spalo sa mi dobre,ďakujem.”

“Juraj,prosím ťa,kde tu je toaleta,musím sa ísť….” Ani som nestihol dopovedať a Juraj vybehol na chodbu.Ten bytový dom mal toalety a sprchy na chodbe spoločné,ja som to nevedel a až rodák mi to poriadne vysvetlil.

Dom patril protestantskej charite,nájomcami boli imigranti,ktorí pricestovali do USA.Bola to taka prechodná stanica a bolo mi povedané,že je tol en dočasné riešenie a normálne bývanie si mám zabezbečiť podľa svojej potreby.Bol som vďačný aj to čo mi poskytli,tá izba bola mojim všetkým.

Juraj rozprával rád a veľa.Bol tu už desať rokov a ako sám povedal snažil sa robiť niečo pre komunitu.Ako som neskôr zistil- mnoho Američanom sa vo svojom voľnom čase venovalo sociálnym či kultúrnym projektom na dobrovoľnej báze.

Prí šalke kávy som tak dostal rýchlu lekciu života v Novom svete- so všetkými jeho nástrahami a lákadlami.Bola to zaujímavá lekcia a pravdupovediac značne sa líšila od rozhovorov ktoré sme viedli v lágri v Traiskirchene s ďalšími čakateľmi na vysťahovanie.

Prvé dni v Pittsburghu boli lenivé a kľudné.Stihol som pohovor,vlastne taký príjemný rozhovor s úradníkom,ktorý mal na starosti nových imigrantov.Bol to starší pán slúžiaci po vojne v Západnom Nemecku.O Československu vedel  veľa a zaujali ma jeho zážitky z Európy.nebol som však schopný mu veľa porozumieť a musela mi pomáhať tlmočníčka.Tá mi neskôr mnohokrát pomôhla,hlavne pri rôznych tlačivách a spojení s úradmi.

Od pondelka som začal chodiť do školy.Kurz angličtiny bol zadarmo a cieľom sa bolo naućiť sa anglicky na úrovni tak,aby môhol byť každý samostatný bezproblémovo s azaradil do spoločnosti. Naša trieda sídlila v starej ošarpanej budove.Kurz prebiehal každý deň a môhol som si vybrať dokonca či budem študovať ráno alebo večer.V triede nás bolo asi 20,Čechoslovákom som bol sám,boli tam dvaja Poliaci,Grék,Ukrajinec,zopár Číňanov,Indov,Afričanov.Zvyšok Lationoameričania.

Lektori sa striedali každý deň.Bola zábava chodiť na jazykový kurz,pretože nám poskytol lepśi obraz o krajine,mali sme možnosť spoznať nových ľudí a nadviazať nové kontakty v úplne neznámom svete.Najviac som sa skamarátil s Ukrajincom Viktorom a tiež Grékom.Ten druhý bol komunista a utiekol zo svojej vlasti pre svoj politický názor.Istý čas bol v grécku väznený.Najprv som Eliasa nenávidel-komunista kamarát?Nie-ďakujem.Neskôr sme sa na tom dobre bavili,ja som utekal pred komunistami zo svojej vlasti a on ich strašne obhajoval.Po čase,keď zistil ako funguje systém v socialistickom svete,prehodnotil svoj svetonázor a mal trizvejší pohľad na vec.

Vo svojom byte som ostal dva mesiace.Spoznal som všetkých nájomníkov,ktorí sa často menili.Bytový dom sa nachádzal v lokalite East Liberty,dnes známej skôr cez kriminalitu a feťakov.Bytový dom bol postavený z červenej tehly,bola to trojpodlažná budova.Už od môjho príchodu ma prekvapila zmes národností a kultúr ktoré sa tu striedali.Ten dom nikdy nespal.Každú nedeľu Gruzínci oslavovali.Boli hluční a opití.Z indických a pakistanských príbytkov vychádzala aróma praženej cibuľa o kari korenín.Afričania boli hluční azda celý deň.Najpriatelskejši boli Juhoameričania.Prívetiví,usmiati.

Tak ako všade i tu došlo k nejakým konfliktom.Hádky a bitky spôsobené vypitým alkoholom alebo nevyrovnanými účtami medzi príslušníkmi svojej komunity.Ja som sa radšej do konfliktov nemiešal,pravdupovediac veľmi som sa medzi ľudí nemiešal.Práve tie konflikty a hluk ma znervózňovali,častokrát som sa zobudil neskoro v noci na rytmy čudnej hudby.Ale spočiatku som nemal na výber,musel som prijať i toto skromné byvanie.

V komunitnom centre,ktoré som navštevoval hlavne kôli jazykovému kurzu bola obrovská tabuľa s inzerátmi na prácu.Prvý týždeň či dva som ich ani nevnímal,mal som starosti zvyknúť si na nový život v Amerike.Raz ráno v škole ma pristavil Viktor.

“Rabotat chaces?”spýtal s ama.

“Tak”.prikývol som rázne.

Viktor tu bol dlhšie ako ja a pomerne rýchlo sa zorientoval v prostredí.Anglicky bol na tom rovnako ako ja ale ja som bol len biedny emigrant s deravým vačkom.O to väčšiu snahu som mal niečo v živote dosiahnuť,pracovať na nejakom cieli.Viktor bol v okolí známy tým,že vedel vybaviť či sprostredkovať kúpu hrncov,práčky,televízora.Na ulici zbieral haraburdy,ktoré neskôr skladoval vo svojom malom príbytku.Bol pomerne šikovný a zručný,malé chyby na spotrebičoch vedel skvele opraviť.Svojich zákazníkov mal hlavne medzi imigrantmi z prostredia školy.

Dohodil mi prácu na polovičný úväzok v North Braddock.Hľadali pomocníka do obrovského bazáru s autami.Viktor vravel,že je to iba na 3 dni v týždni ale mala to byť moja prvá práca a nesmierne som sa tešil. Mal som nastúpiť v pondelok.

Cez víkend som sa ozval Jurajovi,ktorý mi vysvetlil ako funguje doprava v Pittsburghu.Linka autobusu ma mala vysadiť niekde na nábreží rieky Monongahela a odtiaľ ešte kus cesty krokom do novej práce.

Ráno som si privstal skôr ako obvykle.Už večer som si pripravil sandwich s lacným syrom a do batôžka emigranta som pribalil čerstvú vodu.Skromný obed.Bol som nervózny a plný očakávania z novej práce.V dobe môjho príchodu do USA bola situácia s prácou pomerne jednoduchá.Každý kto sa vedel dohovoriť aspoň jednoduchou angličtinou dokázal si nájsť minimálne manuálnu prácu na prežitie.Ja som si nevyberal,bol som zvyknutý pracovať,na nič som sa nesťažoval a mal som chuť niečo v živote dokázať.Veľké očakávania som nikdy nemal a bral som život taký aký bol,avšak nikdy som nechcel byť nikým ponižovaný či obmedzovaný skrz mojich práv.

Mitch ma privítal so svojim odmeraným spôsobom bosa.Veľmi sa so mnou nebavil,ukázal mi miesto na prezliekania a zavolal chlapíka,ktorý ma mal zaučiť do práce.Tak som spoznal Anatolija,Gruzínca.Bol to Viktorom priateľ.Anatolij bol menšej postavy,tučný s ovisnutým bruchom.Mal mastné vlasy a stále sa potil.Keď bolo treba,vedel potiahnuť a pracovať aj za troch,no často nevládal,pretože oslavoval pričasto so svojimi rodákmi a do práco chodil pripitý.

Anatolij mi teda vysvetlil novú prácu.Mali sme sa postarať o každé nové auto,ktoré prišlo do bazáru,teda povysávať interior,vyleštiť karosériu,natrieť pneumatiky leštidlom.Teda dať auto do stavu,že sa dalo predať.Bazár bol obrovský,každý deň prichádzali nové a nové autá,mal ism eteda čo robiť.S Anatolijom som mal čas prehodiť pár slov cez prestávku,inak som pracoval sám.Keď nastal čas na oddych,presunul som sa do priestrannej budovy kde sme mali obed.Prekvapila ma čistota a komfort.Na stenách viseli reklamné obrázky modelov aút a holé modelky z pánskych magazínov.K dispozícii bol kávovar a obrovská chladnička s nápojmi.Anatolij ju otvoril a vytiahol dve plechovky Coly.Labužnícky ich otvoril a jednu mi podal.

„Kedykoľvek budeš smädný,zober si čo chceš na pitie.Ale nikdy nikomu nebez jedlo,nemajú to radi“

Tú poslednú radu som nepochopil ale zapamätal si že nemám nikohu ukradnúť desiatu.Nikdy by ma to ani nenapadlo.

Večer po celodennej drine som oddychoval v posteli.Bol som zničený a unavený.Nemal som ani čas si nič uvariť,prihrial som si lacnú fazuľku s paradajkovou omáčkou,symbolom emigranta v USA.S pocitom,že som o pár dolárov bohatším som spokojne zaspával mysliac o svojej budúcnosti v novej krajine.Začínal som si žiť svoj nový americký sen.

Advertisements

Cesta za slobodou IX

Na letisko sme došli pomerne rýchlo,bol som stále nervózny.Už len ten fakt,že autobus smeroval k československej hranici vo mne zmocňoval napätie a úzkosť.Na letisku som vystúpil spolu s ďalšími cestovateľmi z Traiskirchenu.Bolo nás asi dvadsať,samí Poliaci,Maďari a samozrejme Čechoslováci.Ešte v Maria Schutz som spoznal sympatickú rodinku z Olomouca,ktorí cestovali do Austrálie.Vymenúvali mi všetky výhody života v ďalekom svete,materiálne výhody a zabezpečenie nevynímajúc.O každej krajine medzi emigrantami kolovali rôzne neoverené historky,ktoré sa viac menej nezakladali na pravde.O tom,ako všetko fungovalo v USA,som sa mal nakoniec  presvedčiť aj ja sám na vlastnej koži.

Sociálny pracovník z lágra nám rozdal rakúsky vysťahovalecký pas,letenku a papiere potrebné na to,aby ma vôbec vpustili na americké územie.Ten človek  nám všetkým podal ruky a bez známky akéhokoľvek vzrušenia odišiel.Ja som bol na letisku prvýkrát v živote,mal som problém sa zorientovať.Na veľkej tabuli som našiel odlety,mal som pomerne veľa času.Len tak som sa túlal letiskovou halou,s malým kufrom,ktorý bol celým mojím majetkom.Statočne som tam mal zabalenú batožinu,zopár košiel a nohavíc.Na pamiatku od známych knihu od Mňačka a nejaké fotky z lágra.S batožinou som teda problém nemal,šiel som len tak-naľahko.Letisko si žilo svoj každodenný život.Turisti,športovci,Arabi v dlhých róbach,businesmani,všetci sa tvárili dôležito a vážne.Túlal som sa ďalej halou a náhle som spozornel.V mixe nemčiny a iných jazykov som náhle počul svoj rodný jazyk.To dvaja postarší chlapi sa medzi sebou bavili a nadávali na kolegu,ktorý mal cestovať s nimi.Život ma naučil byť obozretným a dávať si pozor,takáto paranoja ma prenasleduje celý život.Rodáci sa pristavili pri stánku s novinami a kupovali si cigarety,ja som ich mlčky sledoval opodiaľ.Bavilo ma byť tajným bez ich vedomia.Tak som ich sledoval bez toho aby vedeli,že im rozumiem.Po chvíli ma to prestalo baviť a zamieril som svojim smerom.

Rada na check in sa začala pomaly tvoriť,svoj let som si teda pomerne rýchlo našiel.Odovzdal som batožinu a svoj pas spolu s palubnou letenkou som skromne odovzdal pracovníčke.Prísne si ma premerala,čosi sa ma aj pýtala ale mal som strašne sucho v ústach a nedokázal som komunikovať z toho  napätia.Na chvíľu odišla a o minútu sa vrátila späť so svojim kolegom.Spolu študovali môj vysťahovalecký pas,a ničomu samozrejme nerozumeli.Aby som im pomôhol,dal som im moje dokumenty,ktoré boli určené pre americkú imigráciu.Chvíľu ich potichu sledovali a upokojil ich až priložený list z americkej ambasády vo Viedni.Prísna pracovníčka mi podala letenku a pas späť a popriala šťastný let.V New Yorku som mal 4 hodiny na prestup a ďalej pokračoval do Pittsburgh,ktorý bol mojou konečnou destináciou.

Do lietadla som nastupoval s roztrasenými nohami i rukami.V igelitke som si niesol suchý obed ,ktorý som dostal ešte v lágri a nestihol som ho od vzrušenia zjesť.Moja sedačka bola v zadnej časti lietadla.Spomenul som už,že som letel po prvý krát.Vzrušenie vystriedal des.Pomaly som si sadol a nevrlo s a obzeral vôkol seba.Letušku v krásnych uniformách sa veselo usmievali.Aj mne sa ušiel jeden úsmev,trochu ma to ukľudnilo.Sedel som pri okne a vedľa mňa bol tučný chlapík oblečený v módnom saku.Až teraz som si uvedomil,aký som bol hladný.Z igelitky,ktorú som stále držal v rukách,som si vytiahol žemľu a potajomky si z nej uhryzoval.Vôbec som netušil,prečo môj spolucestovateľ iba kýval hlavou.Ja som bol predsa hladný.

pan am

Lietadlo sa konečne pohlo a ja som sledoval ako vzlietame.Náramne sa mi to páčilo,krajinka pod nami bola nádherná.Môj spolusediaci si začal popiskovať,zjavne bol znudený.Čosi sa ma opýtal ale keď zbadal,že som cudzinec,len sa zasmial.Prezradila ma kniha English for beginners,ktorú nám dali počas krátkeho tréningu ešte v Rakúsku.

“Odkiaľ a kam?”,pýtal sa nový kamarát.

“Czechoslovakia”,nesmelo som mu odpovedal.

“Ahaa,Dubcek”,odvetil.

Nevedel som,čo mu mám na to povedať,bolo mi to trápne ale na druhej strane zaujímavé,že poznal Dubčeka.

“Business in US,business?”,vyzvedal sa.

“No biznis,freedom -Amerika”,polohlasno som to zo seba dostal.

“Freedom”,ešte tri krát to zopakoval a začal sa smiať.

Bavili sme sa jednoduchou rečou,nie veľa som mu rozumel.Čo on robil v Rakúsku som nepochopil ale pôsobil na mňa veľmi suverénnym dojmom.Keď šla šarmantná letuška okolo,rázne ju môj kamarát zastavil a vypýtal si drink.

“Vodka?”,na moje prekvapenie sa opýtal.

Tomu slovu som porozumel a nechtiac som odvetil.Letuška nám s úsmevom priniesla dva panáky.Môj nový kamarát ihneď ožil.Stručne som mu nakoniec vysvetlil,že som do USA emigroval a teda po prvý krát cestujem do novej krajiny.O detailoch a svojich útrapách, o skutočnostiach,za akých sa to stalo,som radšej takticky pomlčal.

“To je skvelé,to je skvelé”,neustále vykrikoval.Objednal ďalší drink.Slušne som odmietol ale vypiť som si s ním musel.Dostal som telefónne číslo na kamaráta môjho spolucestujúceho,ktorý žil v Pensylvánii a mal som ho tam navšíviť.To ma potešilo,žiadnu pomoc som od cudzincov nečakal.Po chvíli na mňa doľahla taká únava,že som rýchlo zaspal.Bol som na nohách od skorého rána a stres a vyčerpanie robili svoje.Pohodlne som sa rozvalil na sedačke a prestal si všímať šialeného prísediaceho.V momente som zaspal.

Zobudil som sa neskoro popoludní.Väčšina pasažierov podriemkávala, v hrdle som cítil suchoty ale nemal som čo piť.Len tak som sedel a hľadel do neznáma.Zrazu som začínal mať obavy.Aké to všetko bude v novom svete,ako si poradím?Dokážem sa sám o seba postarať?Boli to obavy z nového prostredia,ovplyvnené mojou situáciou utečenca,ktorý hľadá nový život kdesi na kraji sveta.

Neboli to len obavy,ktoré ma prenasledovali.V lietadle som si náhle spomenul na svoje detské roky,keď som sa chodil doma hrávať s kamarátmi futbal,na školské časy,na rodičov i brata.Zrazu mi všetci chýbali.Teraz som ich všetkých potreboval.Ale už bolo neskoro,už sa nedalo vrátiť späť.Bol som pevne rozhodnutý vykročíť vpred a niečo v živote dokázať.

Vzrušením som odpadal,keď sme pristávali v New Yorku.Z výšky na mňa všetko pôsobilo obrovským dojmom,megalomansky a rozpínavo.Ja,chlapec z malého mesta,z malej krajiny som bol v Amerike.To množstvo ľudí ma hneď prekvapilo,na letisku som čakal v rade asi hodinu.Keď došlo aj na mňa,skromne som vytiahol svoj pas a sprievodné dokumenty.

“Jan”,miernym tónom ma oslovil policajt.

Čakal som komplikácie,zdržania,problémy.Na moje prekvapenie to šlo pomerne hladko,policajt ma nechal chvíľu čakať až kým neprišiel ďalší,ktorého som nasledoval do neďalekej kancelárie.Ešte raz si prezrel moje dokumenty,pas a niečo hľadal v kope papierov,ktoré mal položené na stole.Nadšením si odfukoval.Hľadaný papier našiel,priložil k nemu môj list z ambasády a podal mi ruku a zaželal veľa šťastia v USA.

Bol som nadšený.Toľko priateľstva a podpory som nečakal.Bol som zvyknutý z domu na povýšenecké správanie autorít a s policajtami som nemal práve najlepšie skúsenosti.Tu to bolo všetko iné.Všetko sa mi páčilo,bolo to neskutočné.

Letisko v New Yorku bolo obrovské,ľudia sa presúvali z jednej strany na druhú.Obrovské ľudské stádo po sebe pokrikovalo.Ja som to celé sledoval s údivom.Na letisku bolo veľa obchodov a reštaurácií.Lákalo ma tam nakuknúť a niečo si kúpiť.Ale musel som si zahryznúť do jazyka a trochu sa uskromniť.Nemôhol som začať utrácať peniaze,ktoré som mal so sebou.

Ďalśí let do Pittsburgu bol krátky.Mal som pocit,že som tam jediný cudzinec,všetko bolo pre mňa nové a tajomné.Cestujúci boli veľmi hluční a neporiadni.Deti neustále pobehovali a rodičia sa na nich nahlúplo uškŕňali.Ja som to všetko pozoroval s kľudom.Vzal som si do rúk knihu a študoval Angličtinu.Bol som rozhodnutý sa učiť každý deň.

Neskoro v noci sme pristáli v Pittsburgu.I migračná kontrola tu tentoraz nebola a náhle som sa ocitol v hale,kde sa ľudia vítali.Mňa mal čakať delegát z organizácie,ktorá vybavovala moje vycestovanie z Rakúska.V hale ma však nikto nečakal.Sadol som si teda na lavičku a netrpezlivo očakával čo sa bude diať.Po polhodinke ku mne pristúpili dva muži.

“Ján Holý”?,spýtali sa veselo.

“To som ja”,rázne som odvetil.

Úprimne mi podali ruky a jeden z nich mi vzal kufor.

“Ján,prepáčte,že ideme neskoro ale zdržala nás nehoda na ceste na letisko.”

“To nič nie je.Veď som ani dlho nečakal.”

Boli to rodáci,Čechoslováci.Žili tu už dlhšie a pomáhali krajanskej organizácii ako dobrovoľníci-usmerniť,ubytovať,pomôcť či poradiť novým imigrantom,ktorí utekali z domoviny.Pred letiskom sme nastúpili do obrovského auta,ktoré bolo také veľké,že som sa cítil ako v lietadle.Keď som to mojim spoločníkom spomenul,len sa na mňa usmiali.Dali mi praktické rady,čo si mám v najbližšie dni vybaviť a kam sa prihlásiť.Prísne a nenápadne sa ma spýtali,ako sa viem dohovoriť.Zrejme ich moja odpoveď opokojila.Po hodine cesty auto zastala a ocitli sme sa v tichej časti mesta.Všimol si si širokú ulicu,na ktorej parkovali tie obrovské autá.

Juraj vytiahol kľúče a otvoril byt,ktorý sa nachádzal na druhom poschodí.Bola to vlastne iba skromná izba.V rohu sa povaľoval malý stolík.Posteľ bola na jednom a obrovská skriňa na druhom konci môjho nového domova.Okrem toho som mal chladničku a akýsi smiešny varič.Druhý spoločník,ktorého meno som si nezapamätal,zakryl okno žalúziou a rozsvietil nočnú lampu.

“Všetko by malo fungovať ako má byť.Zajtra prídem znovu a ukážem Ti okolie.Tak Dobrú Noc.”

A boli preč.Chvíľu som sa potĺkal po izbe ale rýchlo na mňa doľahla únava.Vyzliekol som si veci a ľahol na posteľ-zdala sa byť pohodlná.Zaspával som s zvláštnym pocitom.Ešte včera vo Viedni a dnes v Amerike.Nie je to úžasné?Stále som tomu nemôhol uveriť,oči mi náhle zvlhli a od radosti som sa rozplakal.Bola to obrovská radosť.Môj americký sen sa môhol začať.Bol som slobodný človek.

Cesta za slobodou VIII

Prestal som chodiť do práce.Nie že by som nechcel ale skutočnosti ma k tomu prinútili.Veľa možností sa zamestnať ani nebolo a čo viac- bolo to nelegálne. Pár krát som sa dostal na zber ovocia ale inak som celé dni vylihoval na izbe.Snažil som sa ten čas rozumne využívať a niečo sa i priučiť,azda sa mi to aj podarilo.Znovu som sa pustil do štúdia angličtiny,tentokrát som ju śtudoval sám a nikto ma nemusel týrať.Za tri mesiace som spravil pokrok,z nuly som dokázal prelúskať bežné frázy.Bože,ako mi to neskôr pomôhlo.

Letné rána som miloval.Z jedálne som si zobral pečivo s maslom a marmeládou,do druhej ruky šálku čaju a sadol si na malú terasu pred ubytovňou.Alej pri ktorej sme bývali sa riadne rozrástla,až teraz som si to uvedomoval.V tie letné dni som častokrát zobral bicykel a túlal sa po okolitých dedinkách.Spoznal som rodinku istého Maďara,volali ho Frank.A jeho syn sa mi stal verným parťákom na cyklovýletoch.Bol to mladý,azda len 15-ročný výrastok ale sily mal za dvoch.Spolu sme sa bavili anglicky.Znalosť jazyka ma milo prekvapila a veru veľa som vo vedomostiach za mladíkom zaostával.Čo-to ma i anglicky naučil.Jeho rodičia boli učiteľmi a na útek sa pripravovali 5 rokov.Za ten čas sa dobre na emigráciu pripravili.Frank mal v USA brata a ako mi vysvetlil mal mať aj istú prácu.Šťastie im veru prialo.

Keďže som mal veľa času,zaćali ma hrýzď myšlienky na budúcnosť.Svoju budúcnosť som nechcel prežiť v ubytovni,žijúc z milodarov socíalneho systému.Bol som mladý a chcel som žiť.Frank mi rozprával o živote svojho brata,o jeho úspechoch i pádoch.Tiež spomenul,že Amerika nie sú len doláre a drahé autá.Myslím,že to vtedy vykreslil dosť reálne a spravodlivo. Ja som milióny nepotreboval,chcel som si žiť svoj skromný život v slobodnej krajine,nič viac a ani menej. O to viac ma trápilo to,že sa mi vôbec neozývali z ambasády.

V jeden deň sa však všetko zmenilo.Pośtu som bežne nečakal ako mnohí na ubytovni.Tí jedinci strávili celý deň ničnerobením a azda jediným vzrušením im bola pošta.V to ráno mi prišiel list.Na túto chvíľu som dlho čakal.V pondelok ráno budúci týždeň som odchádzal.Mal som sa presunúť do mestečka Maria Schutz,ktoré bolo akousi prestupnou stanicou na ceste za slobodou.

V to pondelné ráno,bola to vlastne ešte noc,som sa naposledy rozlúčil so známymi a s malým kufríkom,do ktorého sa mi zmestilo celé moje bohatstvo,nastúpil do bielej dodávky a nervózne si sadol.Autobus lenivo naštartoval a pohol sa smerom ku Viedni.Mlčky som presedel celou cestou,i keď bolo skoro ráno,nemôhol som spať.Od vzrušenia som sa celý chvel.Bolo to neskutočne krásne,ako sa môj život náhle menil k lepšiemu.Zrazu sa ľady pohli a mal som pocit,že aj mne sa začalo dariť.I keď som ešte stále nebol v pomyslenom raji,bol som na najlepšej ceste sa tam dostať-aspoň tak som si to predsavzal.

V mestečku nás vysadili pred penziónom a spolu s ďalšimi šťastlivcami som sa ubytoval.Izba bola o čosi väčšia ale bez kúpelne či sprchy.Na prízemí bola jedáleň,ktorá sa po raňajkách menila na učebňu.Mal som totiž absolvovať akýsi zoznamovací kurz o živote v USA.Viedli ho bývalí emigranti z Československa.Boli k nám milí a veľmi nápomocní.Naši inštruktori nám počas dvoch týždňov pomerne podrobne opísali reálny život v Amerike,zaujímavé bolo sledovať,že to bola ich vlasť a naozaj hrdo ju predstavili,i keď to boli naši rodáci a sami museli kedysi utiecť do zahraničia.Keďže som ovládal základné frázy angličtiny,o to ľahšie sa mi učilo v kurze.Musel som si neustále cvičiť výslovnosť,pretože som ju zle naučil a nikto mi nemôhol rozumieť.

Dva týždne v Maria Schutz itiekli ako voda a nakoniec prišiel vysnívaný deň odchodu.Leteli sme až večer ale už od skorého ráno sa cítil nesvoj.V žalúdku ma zvláštne šteklila,nechutilo mi jesť.Ubytovňu sme opustili pred obedom,namiesto ktorého sme dostali len malé desiatové balíčky.Odviezli nás do Traikirchenu.Tu sa začala ešte minulý rok moja rakúska odysea za lepšim životom.Láger pôsobil rovnako depresívne ako predtým,azda bol viac zaplnený.Tu sme sa zdržali hodnú chvíľu,spomínam si,že tam vládol chaos a nedorozumenie.Nepustili nás medzi ubytovaných utečencov,mali sme vyhradené miesto na krátky odpočinok až kým po nás neprišiel autobus.Cesta na letisko bola voľná.

Cesta za slobodou VII

Sankt Marien sa prebúdzal do nového dňa.V diaľke bolo počuť vrčanie traktorov na lúke,prví dočastní obyvatelia penziónu nedbalo búchali dverami nehľadiac na fakt,že iní ešte stále spia.Bola neskorá jar,príroda bola dávno prebudená a všetko dookola hýrilo kvetmi tých najrozmanitejších farieb.Penzión,kde som býval,bol v tichej lokalite,kde som si vychutnával pokoj a relax.Bol čas hodnotiť,myslieť,uvažovať.Za krátky čas som zažil neskutočne veľa príbehov,bolo toho hádam aj na päť kníh.Zahrával som sa často s osudom,častokrát iní rozhodovali o mojej budúcnosti ale tentoraz som si bol vedemý,že už sa nedá ďalej čakať a bol čas sa posunúť ďalej-na ceste za slobodou.

Lenivo som ležal v posteli ticho premýšľal.Dnes som do práce nešiel,nepôjdem ani zajtra či v ďalší deň.Regina náhle odišla z môjho sveta tak rýchlo ako náhle doň vstúpila a Stefan ma z náhlych príčin vyhodil.Keďže mi dlhoval výplatu za posledný týždeň a viac sa neukázal,o pár dní som sa ho rozhodol navštíviť.Zamestnal istého Turka,ktorý ani nevedel nemecky,bolo komické ho sledovať ako vyplašený pobehuje sem a tam.Bolo mi ho aj trochu ľúto,veď aj ja som podobne začínal minulú zimu.Ale bral som ho ako svojho protivníka,veď mi zobral prácu,tak som tomu vtedy rozumel.

Keď ma Stefan zbadal,rýchlo zmizol v útrobách svojej dielničky.Po pár minútach sa vrátil a do rúk mi strkol bankovky.Tie šilingy boli ešte teplé,neviem,kde ich schovával.

“U mňa si skončil.”

“Viem”,smutne som odvetil nečakajúc žiadne vysvetlenie.

“To kôli Regine,veď vieš prečo.ja tu nechcem žiadne  problémy.”

Nerozumel som.Aké problémy?

“Aké problémy,Stefan?”

Pridával som do pedálov a myšlienkami sa snažil rýchlo si to dať do súvislosti.Neveril som,netušil,nechápal.Náhoda či prezieravý trik?Prečo si osud zahrával so mnou,prečo mi nedovolil radovať sa z pozemského šťastia mladého muža?Otázok bolo veľa ale odpovede som sa nedostal.

Zastal som pred poštou a kúpil dve obálky a známky do Československa.V poslednej dobe som toho veľa zameškal,nemal som čas na rodinu a chcel som im to vynahradiť aspoň listom.Domov som telefonovať viac nechcel,mama vždy stále plakala a otec mi neustále vyćítal môj odchod do sveta.Vedel som,že na nich tlačia a psychicky ma chceli dostať k návratu,ale nie veľmi sa im to darilo.Keďže telefón bol zrejme odpočúvaný,nemal som chuť ani záujem byť v záujme eśtébákov.Ticho som rezignoval.

Sadol som si v jedálni na kraj stola,pochytil šálku a nalial čaju,ktorý ešte ostal z raňajok.Prvý list som písal rodičom.V telefonátoch som im toho veľa nepovedal,veď na to nebol ani čas.Teraz som im to chcel všetko vrátiť.Písal som o živote v Rakúsku, o mojej práci,kolegoch a Stefanovi,spomenul som penzión aj to,ako som sa dostal do lágra v Traiskirchen.Pero mi samo tancovalo na papieri,písalo sa mi akosi prirozdene a ľahko.Bola radosť sa zveriť niekomu so svojimi malými životnými úspechmi,veď som bol mladým človekom,ktorý sa postavil na vlastné nohy v úplne cudzom svete.Bol som na seba hrdý,možno prvýkrát v živote.

Druhý list som napísal bratovi.Keďže sme si boli citovo bližší,i priateľsky nápomocní,do listu som vložil viac emócií.Spomenul som krátky a búrlivý plameň rozkoše s Reginou vymenoval som mu svoje plány do budúcna.Chcel som vedieť čo sa stalo Martinovi,či sa vôbec vrátil späť a aký trest dostal za svoj čin.Spomenul som si ešte na jedného človeka,ktorý formoval moju mladosť doma pred útekom.Ten ktorý nevdojak spustil ten proces úteku svojimi liberálnymi úvahami počas našich chatárskych liet.Rudo,kdeže si.

Ako som správne pochopil Regina skončila na polícii a odvtedy som ju nevidel.Údajne sa zaplietla do obchodu s drogami a mala ich vo svojom dome aj prechovávať.Poznal som ju veľmi krátko a netušil som žiadne pozadie jej života.Ani som riadne nevedel akú mala prácu,raz som sa jej na to opýtal a odpovedala mi s úsmevom o pokojom jej vlastným.Doslova mi povedala,že predáva hašiš..Šialene sa pritom smiala,vtedy som veril,že to bol jeden z jej mnohých žartíkov.Keď Reginu odviezli,musel som sa rýchlo vzdialiť,aby nezačali upodozrievať aj mňa.Správne ma na to upozornil Stefan,pôvodne som si myslel,že akosi zistil môj platonický vzťah s Reginou a závidel či žiarlil.Nie,nebolo to tak.Chcel si len chrátiť svoje súkromie,pracoval som u neho nelegálne a môhol mať opletačky s úradmi,keby zistili,že tam pracujem.Tak som v priebehu týždňa stratil obidve zamestnania.A milenku,ktorú by mi závidela polovica penziónu v Sankt Marien.Ale o nej našťastie nikto nevedel.

 

 

Cesta za slobodou VI

Miloval som tie krásne jarné dni.U Stefana som vystriedal hádam všetky možné práce,bol som pomocník pre všetko.Platil mizerne ale bol som vyslovene spokojný. Bavilo ma byť nezávislým,pracujúcim jedincom. Dva večery v týždni som bol v kaštieli,kde som pomáhal Regine so záhradou.Pôsobila na mňa pomerne odmeraným dojmom,veľa sme nekomunikovali.Ale po chvíli sme si na seba zvykli.Zrejme mi dôverovala a niekedy sa na mňa aj usmiala.Mal som dokonca pocit,že ma sleduje a hľadí na mňa ako pracujem.Niekedy ma pozvala dnu na kávu.Prvýkrát som z toho dosť unesený,nečakal som,že si ma niekto,u koho som pracoval,bude váźiť natoľko,aby si s ním len tak pokecal.Regine sa bavila ale rada,škoda,že som jej veľa nerozumel,hovorila strašne rýchlo a z mojej úbohej nemčiny sa vždy hlúpo smiala.

Peniaze som dostával pravidelne,stravu a ubytovanie som mal zabezpečené, veľké výdavky som nemal.A vlastne úspory som ani nemal kde minúť,bol som stále v práci.Tak som si ukladal rakúske šilingy do skrýše pod kobercom a po každej výplate poctivo počítal cieľovu sumu.Nebolo to veľa,vedel som však,že peniaze budem potrebovat.So známymi z penziónu sme sa niekeli zložili a spravili skromnú oslavu,museli sme si pripomínať tie skvelé časy slobodného človeka.Môj pobyt v Sankt Mariene bol vzrušujúci a veselý,nemal som pocit,že sa musím niekde ponáhľať.Nad svojim osudom som rozmýšlal vtedy,keď niekto odchádzal  a lúčil sa. Navzájom sme sa povzbudzovali a úprimne si priali jeden druhému len to najlepšie.

Regina odišla na dovolenku kamsi do Francúzska a ja som sa mal starať o celý dom.Zverila mi aj psa,ktorý potreboval žrať a chodil som s ním na pravidelné prechádzky.Stíhal som to každý deň po práci a vracal sa do penziónu zničený a unavený.Po týždni sa Regina vrátila a krátko na to robila veľkú párty.Mal som trávnik riadne pokosiť a pripraviť všetko ako si zaumienila.Do kaštieľa som chodil zadným vchodom,dostal som vlastný kľúč,bicykel som si ľahko oprel o bráničku a rezko kráčal smerom k bývalým stajniam,kde som mal uložené náradie.Bolo krásne slnečné popoludnie,bol som len v tričku a nohaviciach,leto sa začalo ozývať.Medzi domom a stajňou bola záhrada, dokonale ukrytá pred okolitým svetom.Len slnečné lúče ju odhaľovali.Náhle som spozornel. Na tráve sa opaľovala Regina- a to úplne nahá.Nevedel som čo mám robiť,vyplašene som tam len tak pobehoval a tváril sa,že nič nevidím.Regina si ma veľmi nevšimala.Skočil som do stajne a tam som sa zhlboka vydýchal.Neveril som vlastným očiam.Regina bola staršia,mala po štyridsiadke,v tvári nie veľmi atraktívna ale tie prsia,opálené telo a  ostrihaný rozkrok ma veru dostali.Regina vstala a zabalila sa do deky,na ktorej dovtedy ležala.

“Rada sa opaľujem nahá.Nikto tu nie je ,tak prečo nie.A Ty mi nevadíš.”

Veľmi sa smiala,jednou nohou sa oprela o druhú a ztrhla zo seba deku.

“Jan,poď”,stihla ešte podotknúť.

Chytila ma za ruku a viedla do domu,zamierili sme do kuchyne.Bola nahá a krásne opálená.Z chladničky vytiahla fľašu destilátu a naliala do dvoch pohárov,ktoré dlho hľadala.Zatiaľ som ju mlčky sledoval.Bradavky mala obrovské,strašne ma vzrušoval spôsob akým sa pohybovala.Bola v tom istá prirodzenosť. Tá mne zatiaľ chýbala.Reginu som bral ako svojho zamestnávateľa,nič viac ani menej.Správala sa ku mne milo ale cítil som odstup,neviem,asi bol problém vo mne.

Posadila ma na gauč a do ruky podala drink,rýchlo som si odpil.Regina sa smiala a to ma vzrušovalo.Do tela sa mi vrátila mužnosť a erotické zmysly.Milovali sme sa dlho a vášnivo,moja zvodkyňa si to užívala.Ostal som s ňou cez noc a ráno utekal k Stefanovi-čakal ma dlhý deň v práci. Na nič som sa nevedel sústrediť,ruky ma neposlúchali,hlava bola opitá váśňou.Večer som mal voľno,utekal som do penziónu.Boli tam noví ľudia,ani som ich nepoznal,rýchlo som si zobral ponúknutú večeru a zaliezol do svojej izby.Tuho som rozmýšľal,svet bol nádherný a Rakúsko som v tom momente miloval.Mal som skromnú izbu,o stravu sa mi starali a chodil som pravidelne do práce.Pláca bola mizerná ale ja som bol boháčom.Vtedy som nevedel pomenovať ten pocit slobody,ktorý ma napĺňal.Pocit,ktorý som ešte rok dozadu vôbec nepoznal.Mal som rád tie chvíle.

Regina cez víkend robila záhradnú party.Od rána som behal po záhrade a pripravoval stoly a ozdoby.Pomáhal mi Laci, ktorý utiekol minulé leto cez Juhosláviu a v penzióne býval podobne ako ja už pár mesiacov.Spolu sme teda pripravovali všetko na obrovskú udalosť.Regina veselo na mňa stále žmurkala,laci o ničom nevedel,nemal som chuť sa mu zdôveriť o mojom vzťahu s domácou.Večer začali chodiť podivní hostia oblečení v pestrofarebných kostýmoch.Pripadal som si ako na karnevale,hrala tam živá hudba a ľudia sa hlasno zabávali.Ja som roznášal drinky a pomáhal pripitých hostí usmerniť na toaletu.Regina ma predstavila svojim známym stručne ako Jana z Československa,ktorý emigroval. Nikto tomu nevenoval veľkú pozornosť,čo sa mi pozdávalo,pretože som nerád vysvetľoval svoju minulosť.Zvláštny pocit.Nehanbil som sa za seba,za svoje konanie,na to som bol veľmi hrdý.Mal som však obavy z krajiny,z ktorej som utekal,ktorá ma dohnala k tomu,aby som ju opustil.

Regina bola dosť pripitá a povedala mi,aby som priniesol víno z domu.Veľmi som nerozumel jej bľabotu,ona sa len usmiala,prehodila si cez plece tie jej smiešne pestrofarebné šaty a skríkla:

“Poď,ukážem Ti.”

Viedla ma do zadnej časti domu,ktorá slúžila ako sklad potravín.Miestnosť bola prepojená s kuchyňou, v dome som sa veľmi nevyznal.Regina z pultu vybrala tri fľaše vína a usmiala sa.Sadla si na drevený sud a vytiahla šaty nad kolená.Nohavičky oblečené nemala.

Bolo to krásne leto,veľmi horúce a zvláštne.Pár krát som volal domov rodičom,nikdy sme však nenašli spoločnú reč.Myslím,že sa zmierili s mojim útekom ale nedokázali to emotívne vyjadriť.Z toho som bol smutný najviac,pretože mojím útekom som nechcel nikomu ublížiť,uvedomoval som si dôsledky.Ale vedel som,že nie ja im ubližujem,na vine bol režim.

Pracoval som stále u Stefana a pomáhal Regine so záhradou.Bol jej milencom.Dobrovolne.Za to ma neplatila.Trvalo to len pár mesiacov,v jedno ráno mi Stefan povedal,že k Regine už nemám chodiť pretože mala akési problémy s políciou.O týždeň ma z práce vyhodil aj Stefan.Ničomu som nerozumel.Ale všetko som rýchlo pochopil.

Cesta za slobodou V

Večer som strávil s príjemným mladým párom z Prešova.Žili v Rakúsku dlho a ako spomenuli chýbal im kontakt s rodákmi. Boli skutočné priateľskí a nápomocní.Zaviazali sa mi pomôcť s vybavovaním víz a spomenuli aj možnosť ako som môhol ostať žiť v Rakúsku. Pred odchodom mi darovali knihu akéhosi samizdatového spisovateľa,ktorého meno som nepoznal.Pekne sme sa rozlúčili a dohodli sa,že sa uvidíme o týždeň.V sobotu skutočne prišli.Mali krásne auto,tuším to bol bavorák.Vypadali byť šťastnými ľuďmi.O svojej minulosti nikdy veľmi nerozprávali,skôr to boli oni kto sa viac pýtal.V neďalekom meste  vlastnili penzión s reštauráciou,kde ma pozvali na večeru. Bol som skutočne milo prekvapený.Nasadli sme do auta a pokojnou cestou sme sa hlasno zabávali. Mladá pani otvorila fľašu vína a podala mi ju na znak priateľstva. Zhlboka som si odpil a sledoval etiketu. Bola to rakúska značka opojného rízlingu.

Mal som kŕče v žalúdku,hlava mi šla puknúť od bolesti bol som zviazaný a prikrytý dekou,len tak pohodený na zadnom sedadle auta. Netušil som o čo ide,postupne mi však začalo docházdať vedomie.Spomenul som si na cestu autom a prešovských Slovákov,ktorí ma pozvali na večeru.Náhle okno,koniec,tma.Čo sa vlastne stalo?

Auto zastalo na benzínke,spozornel som.Chvíľu sa nič nedialo,len tak som ležal a snažil sa niečo vymyslieť.Ale nemal som potuchy o tom čo sa bude diať,to ma dostávalo do šialenstva. Dvere na aute sa zrazu otvorili,niekto odkryl deku a ja som pocítil vpich do chrbta,ktorý som vôbec nečakal. Postupne mi oťažili nohy,hlava zmeravela a telo ma prestalo poslúchať.Cítil som únavu ale spať sa mi nechcelo.Bol som pri vedomí,reagoval som na okolie ale nebol som schopný sa pohnúť a rozprávať.Všetko bolo neskutočne spomalené. Len tak som sedel a sledoval krajinku spoza okna v aute. Moji únoscovia sa príležitostne bavili a neustále ma sledovali v zrkadle.Nebol som schopný jedinej otázky,bol som v biednom rozpoložení.

Auto opustilo mestečko a na križovatke zabočilo doprava.Cesta viedla hustým borovicovým lesom.Po polhodinke sa zjavil pri ceste nápis v nemčine,nestihol som si ho prečítať.Na ďalšej zákrute les pomaly ustupoval a predo mnou sa zjavila ošarpaná budova.Všetko mi bolo akési povedomé,akési známe.Šofér preradil na nižšiu rýchlosť a v zrkadle sa na mňa usmieval.

“Len sa neboj,tu Ti bude dobre”,odvetil.

Vedľa tej sivej budovy viedol obrovský plot,keď sme sa k nemu približovali postupne som si uvedomoval kde som.Zdravili nás vojaci,otvorili nám zátarasy a rýchlo niečo gestikulovali.Auto sa lenivo vlnilo na panelovej ceste až nakoniec zastalo pred druhým zátarasom.Šofér vystúpil a otvoril dvere na mojej strane.Keďže som nebol schopný ani vstať a kráčať,rýchlo priklusali dvaja ozbrojenci a vytiahli ma z auta.Silou ma tlačili do sivej budovy,kde ma uložili do malej kutice,ktorá vypadala ako samotka v cele.

“Vitajte späť v Československu,súdruh Holý.Aká bola rekreácia v cudzine?

“Máte niečo na preclenie?”ozývalo sa z cely,keď som sa postupne dostával k plnému vedomiu.K tomu hurónsky smiech,ktorý nemal konca.

Kde som to bol,rozumel som správne?Čo sa stalo,čo sa mi to porobilo.Vracal sa mi zdravý rozum a triezve myslenie.Uvedomil som si,že som opitý a neskôr opojený drogami,čo ma úplne omráčilo na pol dňa.Načúval som každý pohyb na chodbe,v kancelárií opodiaľ bol čulý ruch.Tí ľudia hovorili česky,všetkému som rozumel.Kde som to teda bol?

Uniesli ma,bol to ten záhadný párik,s ktorým som sa zoznámil pred týždňom. Boli mi podozriví od začiatku,len som ich dobre neodhadol.Otrávili ma akýmisi čertovinami a uniesli naspäť do Československa,kde ma odovzdali colníkom.Bol som v pekle,z ktorého som len nedávno utekal.

********************************************************************************************************************

Bolo pol piatej ráno,zobudil som sa celý spotený a nachladnutý. Otvoril som oči a hľadel na stenu.Budík potichu odkrajoval z poslednej nočnej hodiny,mal som ešte hodinu do vstávania ale spať sa mi už nechcelo.Len tak som ležal v posteli,s očami otvorenými rozmýšlal a moril sa zlými myšlienkami.Našťastie to bol iba sen.Strašne zlý a nepríjemný sen.

Nočné mory ma prenasledovali ešte niekoľko rokov,kým som sa necítil byť úplne slobodným a voľným.Bola to daň za slobodu,za útek,za to,že som musel ilegálne opustiť to,pred čím som utekal.

Cesta za slobodou IV

V Rakúsku som bol už štyri mesiace,ten čas plynul neuveriteľne rýchlo.Dedinka Sankt Marien sa mi zapáčila,bol tam kľud,pokoj a mal som dostatočné pohodlie.Vôbec som neriešil emigráciu,útek či vysťahovanie. Žil som tam veľmi skromne ale s pocitom bezpečia. Denný režim som sa snažil usporiadať do pravidelných úkonov,aky som sa nenudil a čas využival čo najhodnotnejšie,pokiaľ to počasie a okolnosti dovoľovali.Môj deň začinal okolo šiestej. Pravidelne som behával a cvičil. Držal som sa tak v pomerne dobrej psychickej kondícii.Spomínam to preto,lebo mnoho utečencov bolo v dosť labilnom stave.Pravdupovediac nerád som sa dával do bližšieho vzťahu s mnohými,ten negativizmus a snaha o podvod či kradnutie mi nebolo blízke. Väčśina osadenstva len tak prežívala,čakajúc na vysťahovanie za oceán. Mňa nebavilo len tak hľadieť von oknom a zazerať či závidieť jeden druhému. Tiež som mal náladu hodnú depky,radšej som vybehol von a zmizol v parku.Nikdy som však nezapochyboval o svojom čine.

S rodičmi som sa spojil pomerne rýchlo a často sme si volali,dokonca ma chcel ísť brat s otcom aj pozrieť.vedel som presne o čo šlo.Príbuzní doma boli pod neustálym terorom zo strany ŠTB a boli prinútení osobu,ktorá utiekla do zahranićia,zmanipulovať,aby sa vratila späť.Aj mňa prehovárali,lanárili a presviedćali,no neúspešne.Mama mi s plačom vysvetľovala,ako otec stratil prácu a ako ich ponižovali.Toto bola psychická pasca na ktorú som bol pripravený.Jirka z Brna,ktorého som spoznal v penzióne pred Vianocami mi to podrobne opísal.Ja som rodičom navrhol,aby prišli za mnou do Rakúska,chcel som im ukázať,že život za železnou oponou bol jednoduchší a veselśí,napriek tomu,že som nebol bohatý.

V marci,sa s nami lúčil Jirka,dostal vysťahovací preukaz do Austrálie.Mal sa tam stretnúť so svojim strýkom,ktorý žil v Sydney od 68-ho. Jirka spravil skromnú oslavu,tak ako skoro každý emigrant. My sme mu kúpili malý darček,skladal sa naň celý penzión,taký bol zvyk.Jirka známym porozdával svoj drobný majetok,ktorý si nahromadil počas pobytu v penzióne. Malé drobnosti i popredal.Ostal mu len bycikel.O ten som mal záujem ja ale chýbali mi peniaze.S Jirkom sme sa dohodli,že ak ho nepredá do svojho odchodu,tak mi ho daruje.V práci skončil v piatok popoludní a v pondelok ráno odchádzal do Viedne.Cez víkend sa mal stretnúť s rodićmi,ktorí za ním prišli do Rakúska.Jirka pracoval ako pomocný robotník pre malú stavebnú firmu v dedine.O voľnom mieste ,ktoré ostalo po jeho odchode nič nehovoril ale v sobotu ho hľadal vtedy už jeho bývalý šéf a pýtal sa na niekoho,kto by môhol nastúpiť na jeho miesto. Jirka mi to miesto hneď ponúkol.Spočiatku som tomu neveril,práca sa hľadala ťažko a domáci neboli veľmi ochotní zamestnávať emigrantov. O to vias som bol natešený.Mal som nastúpiť už v pondelok ráno,stretnutie sme si dohovorili so Stefanom pri kostole,kde ma mal čakať.Jirka mi veľmi pomôhol a bol som mu neskutočne vďačný.Ešte som musel vyriešiť bicykel.Peniaze som nazvyš nemal,dohodol som sa s prevádzkárkou penziónu a požičal si od nej nejaké šilingy.spočiatku bola odmeraná ale keď ju Jirka presvečil,že od pondelka mám prácu,privolila.Zaplatil som mu za bicykel a netrpezlivo čakal na pondelok.

V práci som bol dva týždne.Vstával som pred šiestou,to mi nerobilo problém ale samotná práca bola dosť namáhavá.Boli sme vo firme traja,ja,šéf a lenivý chlapík,ktorého meno si už nepamätám. Na stavby sme chodili starou oranžovou dodávkou,šéf mal v nej strašný neporiadok,náradie porozhadzované na zemi sa miešalo s odpadom zo stavby. Boli sme takí pomocníci pre všetko a pomáhali s nákladom,prepravou,čístením a upratovaním.Drina každý deň. Ale Stefan ma platil každý piatok na ruku v hotovosti. Tie prvé výplaty boli najkrajšie.Bicyklom som sa rýchlo valil do penziónu,sadol si osprchovaný na svoju posteľ a ako malé decko vyložil peniažky na nočný stolík.Sníval som svoj sen. Z prvej výplaty som si kúpil poriadne topánky,tie staré zimu neprežili a ani oblečenie od dedka mi dlho nevydržalo.

Víkendy som oddychoval.Z práce som sa vracal večer a častokrát som nemal čas ani na śtúdium,ktoré som zanedbával. Už som sa nedokázal prinútiť pokračovať s angličtinou,musel som to dobiehať cez víkendy. V penzióne sa večera podávala o šiestej,častokrát som ju nestihol.Mal som dohodu s rodinou Veselých a keď som nestíhal,radi mi ju odložili na tanieri v ich izbe.Mnohokrát som bol taký unavený,že som zjedol studené jedlo a šiel rovno spať.

V máji sme dosť dlho opravovali starý kaštieľ s parkom.Kedysi tam bola stajňa s koňmi,samotný dom pôsobil tiež ošarpaným dojmom.Postupne sme vynáśali všetok odpad,čistili veľkú záhradu a upratovali po murároch,ktorí ten dom prerábali.

Stefan ma tam nechal samého,mal som namaľovať drevený plot.V rozumnom tempe mi to malo trvať asi dva dni.Prvý deň som sa ponáhľad aby som to stihol.Spravil som kus práce a tešil sa domov. Pri bráne som mal odstavený bicykel,keďže Stefan tam nebol,musel som sa dostať domov sám. Keď som odcházdal,niekto na mňa kričal.Z domu vybehla obrovská doga a bežala oproti mne.Prestal som dýchať,zo psov som mal panický strach od vtedy ako na mňa skoćil pouličný čokel,ke´d som mal desať rokov.Stihol mi dotrhať vetrovku a zanechal strach zo psov.Tento bežal oproti mne,ale len pár metrov odo mňa zastal.Na pokyn jeho majiteľa.Bola ním žena v rokoch,majiteľka vily,kde som pracoval.

„Dobrý Deň,pozdravila sa.

Dobrý,sucho som odvetil,bol som stále v šoku.

Prepáč,nevedela som,že tu ešte niekto pracuje.Psa nechávam behať v záhrade až keď všetci odídu.

Ja sa bojím psov a tento je dosť veľký.Ako sa volá?

Nelson.

Aha.“

Nežne som ho pohladil.

„Zajtra tu končíme,plot bude hotový.

Potrebujem niekoho,kto sa mi bude starať o záhradu.

A čo treba robiť,spýtam sa niekoho“,odvetil som.

„ Nič extra,pohrabať lístie,popolievať a nejakú údržbu,ak bude treba.

Ja pracujem ale môžem sa spýtať.

„Môže to byť aj cez víkend,mne to nevadí.“

Ďalšia náhoda mi pomôhla.Zrazu som mal nielen jednu ale dve práce,veľmi som sa tešil.Pomaly som si začal budovať svoj vnútorný svet pokoja a rovnováhy.Ťažko som pracoval ale vedel som,že to má zmysel,že je to len akási medzistanica a čoskoro sa pohnem ďalej.Ale žiaden list z americkej ambasády neprichádzal.Bol som zaneprádznený a vôbec som na to nemyslel.Rakúsko sa mi páčilo i keď som tam ostať nemôhol. O to viac som bol šťastnejší,že som nemusel čakať na vysťahovanie v penzióne rátajúc dni a týždne.Bol som v pohode a uźíval si každý deň.

Cesta za slobodou III

Rodinný penzión v Sankt Marien bol úplne iným miestom ako láger v Traiskirchene.Mal som vlastnú izbu,jedla dostatok a viac súkromia pre seba. Moja izbička bola v podkroví,stúpalo sa tom ostrým schodiskom,nič pre starších ľudí.Penzión bol rovnaký babylon ako láger,napočítal som zo sedem národov,ktoré v pokoji čakali na vysťahovalecké pozvánky.Penzión bol na kraji mestečka,trochu ďalej od centra ale bol tam nádherný pokoj. Cítil som sa ako na dovolenke,prvé dni som len čítal knihy,jedol a viedol filozofické rozhovory s ľuďmi,ktorí tu boli dlhšie.Každý sa tešil na svoju novú krajinu,to nás navzájom spájalo. Mal som pocit akejsi spolupatričnosti a pokory,ktorá nás všetkých spájala a snažili sme sa jeden druhému poradiť či pomôcť.

Zima bola dlhá a nekonečná.V prechodnom domove sme však mali dostatok pohodlia na skromný život. Hltal som jednu knihu za druhou,začal sa učiť anglicky z kníh ,ktoré tu ponechávali budúci kandidáti na obyvateľstvo zámorských krajín.Každé ráno som chodli behávať v parku v blízkosti penziónu,začal som len tak,z nudy.Tiež som chcel dobehnúť stratené roky,keď som pracoval na chate a prestal s hokejom. Naivne som si myslel,že opäť začnem hrávať.Ešte za tmy som vychádzal z penziónu a popri vysokých topoľoch si robil okruh v parku.Na jeho konci stál rad domov končiaci v lesíku.Z garaže cúvalo auto,ktoré som zbadal už z diaľky a registroval ho kôli vlastnej bezpečnosti.Auto vyšlo z garáže ale zapadlo v hlbokom snehu na krajnici.Šoférom bol dedko, ktorý len zalamoval rukami.V momente som k nemu pribehol a snažil sa mu pomôcť. Šofér len rozhadzoval rukami.Najprv sme chceli auto vytlačiť zo snehového záveja,bezvýsledne. Napadlo ma sadnúť do auta a skúsiť cúvať,ručná brzda bola zatiahnutá.Ej dedko! Zasmial som sa, dedko pochopil. Na neutráli sme ďalej tlačili pokiaľ sa dalo až nakoniec sa nám podarilo auto z jarku vytlačiť.Dedko bol nesmierne rád a stále mi ďakoval.

„Odkiaľ si!“?, rýchlo vycítil môj prízvuk.

„Bývam tu,neďaleho,v penzióne.“

„Aha,utečenec“, len mávol rukou.V tom momente vyšla z domu babka a mlčky nastúpila do auta.

Na toto oslovenie som stále nebol zvyknutý a pravdupovediac som ho vtedy považoval za výsmech či urážku.Ale ako sa mal nazvať ten, ktorý pod tlakom musel nechať doma svojich blízkych,priateľov či  pohodlie aby získal to čo mu chýbalo najviac?

***************************************************************************

O pár dní neskôr som šiel behať o čosi neskôr,pretože ma budík nezobudil. Bola sobota a nádherne ticho. Vybehol som z penziónu a zamieril k lesíku,musel som však prebehnúť cez ulićku,kde stálo zopár domov.Aj som na príhodu s dedkom zabudol a pokračoval pomalým cvalom ďalej ale zrazu môj dedko stál na chodníku pred garážou a z diaľky na mňa mával.

„Poď,poď dnu.“

Pootvoril dvere na bránke a pozýval ma dnu. Zo zvedavosti som vstúpil ,beh by mi neutiekol. Na dvore bol príkladný poriador,všetko nádherne upratané a čisté.dedko ma pozýval do domu.Bol som zahanbený,nezvyknutý na pozvanie ale ten pocit som rýchlo prekonal. V obývačke mali pohodlné sedačky a pekný nábytok.Dedko mal veľa kníh.Pohľadom som ich skenoval,robil som to na každej návšteve,podvedome som zaškatuľkovával čitateľov podľa kníh,ktoré ćítali.

Dedko sa volal Valentin. Sadli sme si na pohovku a jeho žena priniesla kávu a jablkovú štrudľu.Dedko sa mi ešte raz poďakoval za pomoc  a ochotu pri tlačení auta,ja som len mávol rukou. Valentin s ama vypytoval ako som sa dostal do Rakúska. Ja som im vyrozprával svoj príbeh.Častokrát som zastal,pozrel do neznáma a hľadal slovíčko,ktoré som nevedel preložiť.Moja nemćina nebola taká dobrá ako som si myslel,veľa som od školských liet pozabúdal.Valentin  pozorne počúval a hlasno prikyvoval.Sedeli sme v jeho dome neuveriteľnú hodinu a bol to príjemné strávený čas.Môj spoločenský život sa točil len okolo penziónu, príležitostnej návštevy obchodného centra,kde som si aj tak nikdy nić nekúpil,pretože som nemal šilingy. To málo,čo sme dostávali , stačilo na bežné denné výdaje a drogériu.Strava a ubytovanie boli zadarmo.

Akýkoľvek únik zo stereotypu sa rovnal vykúpením a darom,ktorý som si vážil.S Valentinom a jeho ženou,ktorej meno som si nezapamätal,som sa rozlúčil. Keď som odchádzal,dedko rýchlo utekal do garáže,kde čosi schovával.Stál tam veľký kožený kufor.Patril mne,ako som sa dozvedel.Neveril som a dedkovi odvetil,že to nemôžem zobrať.Dedko čosi splietal a vtlačil mi do ruky.

Vrátil som sa do penziónu a rýchlo zamieril do svojej podkrovnej izbičky.Srdce mi rýchlo búšilo a tep sa zrýchlil.Ten čarovný pocit opantaný myślienkou,že mám tajuplný kufor,ktorý bol pomerne ťažký,vo mne vyvolával otázky čo je v ňom. Mučil som sám seba hádankou a neustále ho odďaľoval.Skočil som do sprchy,ktorá bola na chodbe a o pár minút neskôr nepokojne čakal v rade na raňajky.Na tanier som si naložil dva krajce chleba,džem,maslo a do druhej ruky vložil šálku horúcej kávy.Zvyčajne som to nerobil ale dnes som chcel raňajkovať vo svojej izbe.Mal som tam iba posteľ,skriňu a nočný stolík,na ktorý som položil tanier.Zahryzol som sa do krajca čierneho chleba a hádal čo asi môže byť dnu. Napadalo ma milión veci.Tajuplný kufor bol stále zavretý, ja som sa tešil ako malý chlapec,ktorý netrpezlivo čaká pred vianočným stromčekom.Dojedol som a nadišiel ten čas. Pomaličky som otváral kufor,bol plný. Našiel som v ňom tričká,košele,tepláky,futbalový dres a tenisky.V igelitovej taške bol v novinách zabalený starý funkčný budík. K tomu sada sada na holenie a kolínska.Odložil som to na stolík a začal si obliekať veci z kufra. Boli tam tri trićká rôznych farieb,športová bunda a najviac sa mi páčili skutočné džínsy.Až som si zakričal od radosti,taký som bol natešený.Boli síce dlhšie ako je moja veľkosť ale sadli mi pohodlne. K tomu som dostal aj skutočné tenisky značky Adidas. Paráda. Všetky veci boli použité ale voňali čistotou. Bol som skutočne rád aj za tento dar. Veci som si uložil do skrinky a utekal na prvé poschodie,kde žili Viktor s Terezou. V skratke som im vysvetlil môj dar,ktorý ich potešil.Požičal som si od nich ihlu a niť a dali mi aj nožnice. Vo svojej izbe som si nohavice skrátil podľa svojho gusta a prešil spodok.Vypadalo to celkom dobre.Hrdo som sa pred obedom vybral do dedinky Sankt Marien na prechádzku,aby som zistil,či veci,ktoré som práve dostal dobre sadli.K dokonalému šťastiu mi chýbala už len krásavica,spoločníčka, s ktorou by som si  môhol tú prechádzku vychutnať.

Cesta za slobodou II

Cez víkend som spoznal nových ľudí.Kemp v Traiskirchene ukázal svoju skutočnú tvár a jeho obyvatelia vlastné príbehy,ktoré si navzájom rozprávali. Martin živo sledoval osud každého z nich,vypytoval sa na detaily. Spoznal sa s jedným Poliakom,ktorý utiekol cez hranicu podobne ako my.Bol to vojak poľskej armády a ako spomínal,za dezerciu mu hrozil mnohoročný žalár. Ja som sa rozhodol minulosť odpočívať a žiť len pre prítomnosť. S partiou Čechoslovákov sme utužili priateľstvá,ktoré pretrvávajú dodnes,hoc v mnohých prípadoch len vo forme listov.Boli to vzťahy, ktoré ukázali skutočný charakter a cit pre spolupatričnosť a ochotu pomôcť.

Ľudia sa neustále menili.Mnohí sa v kempe zdržali krátko,po pár dňoch už cestovali na rakúsky vidiek,kde mali lepšie podmienky na čas strávený čakajúc na letenku za slobodou.Ja som bol stále v kempe.Ostal tam aj Martin,ktorý to znášal dosť ťažko. On si myslel,že už za dva týždne bude v USA a ten kemp mu skutočne nevyhovoval. Presný dôvod,prečo sme ostali v Traiskirchene sme nepoznali.Ako bolo zvykom,začalo sa šuškať po chodbách,že sme špióni a chceme uniesť emigrantov späť do Československa. Spočiatku som sa na tom smial ale keď sa nám ľudia začali vyhýbať,spozornel som. Martin mal veľa konfliktov s našimi rodákmi,a neostalo len pri hlúpych rečiach.Preto tá jeho výbušná povaha a spôsob ,akým obhajoval vtedajśí režim,určite vzbudzoval pochybnosti.Tak sa naše cesty postupne rozišli.Jedno popoludnie,keď som prišiel za ním na jeho izbu,aby som mu vyrozprával podmienky na vysťahovanie do Kanady a USA,zmizol.Poliak,s ktorých sa skamarátil len ticho odvetil,že sa chcel vrátiť domov.Deň predtým údajne telefonoval rodičom a tí naňho tlačili. Nechal sa presvedčiť a zamieril na československú ambasádu vo Viedni.Ja som ostal hlboko zranený a šokovaný.To preto sme riskovali život aby ten blázon išiel späť?

Martinov odchod poznamenal obyvateľov kempu,bola to taká  smutná vec,tvorili sme akúsi komunitu.Vždy keď niekto odchádzal do novej krajiny,kde získal emigrantskú pozvánku,sme oslavovali.Aj sme závideli ale hlavne sa tešili ako by sme to boli my,kto odchádzal. Odchod opačným smerom,smerom do pekla,odkiaľ sme utekali, bol nepredstaviteľným a nepochopiteľným sústom,ktoré sa dalo ťažko prehltnúť.Mňa sklamalo to,že Martin sa mi s jeho plánom ani nezdôveril,cítil som puto,ktoré nás spájalo,hoc sme bolí iní ale ten útek nás zblížil.Preto som bol pár dní z toho naozaj bezmocný.

Martin teda odišiel,odišiel s ním aj ten,kto mi ukázal chodník za slobodou. Doteraz som mu za to zaviazaný.Nikdy sa mi s ním nepodarilo stretnúť,na moje listy a telefonáty nereagoval.Čo bolo  dôvodom jeho návratu do Československa nechám na špekulantov,ktosi mi pošuškal,že to bolo naplánované a premyslené.Pred pár rokmi,pri mojej návšteve Slovenska som sa bavil s pánom,ktorý je historikom a skúmal ochranu a zabezpečenie hraníc.Môj príbeh ho zaujal.Aj si myslel,že si vymýśľam ale neskôr ma prekvapil s ďalšími skutočnosťami.Hranica nebola torzom ale mnoho bizardných príbehov sa naozaj stalo. Martinovi však skutočne ďakujem za pomoc na druhý breh a nech už to bolo akokoľvek,pomôhol mi statočne.

Bol som v kempe krátko a začal som riešiť svoju budúcnosť. Po nemecky som sa dokázal dohovoriť,hoc nebolo to bohviečo. Spoznal som emigrantov,ktorí tam chceli ostať ale každému rakúska strana žiadosť zamietla. Rakúsko bola skutočne len prestupnou stanicou na ceste do vytúženého cieľa.Ale aj za to som mu vďačný.

V lágri mali svoje sídla rôzne charitatívne organizácie,ktoré pomáhali utečencom-emigrantom získať vycestovacie víza do vysnívanej krajiny. Ja som bol v cudzine čosi vyše týždňa a nemal som ani poňatia čo budem robiť a kam pôjdem. Celý ten útek sa premlel strašne rýchlo. Poliak mi na izbe poradil,že sa mám prihlásiť do viacerých krajín, on sám čakal na vycestovanie do Kanady skoro rok,postupne prišiel na to,že ho nechceli a začal riešiť USA.

Nesmelo som vstúpil do kancelárie luteránskej charity,hanbil som sa za status utečenca. Hovorili tam česky,akýsi emigrantan z Brna bol pracovníkom tejto organizácie.Začal mi rozprávať o živote v Amerike, o tom,ako tam všetko skvele funguje. Ponúkol ma  cigaretami Lucky Strike,bežne som nefajčil ale nechcel som ho uraziť,tiež som si teda jednu zapálil.S veľkou úctou hovoril o New Yorku,o širokých autách a černoškách,o babylone,ktorý tam žil  vo dne v noci. Tento agent ma presviedčal s rovnakou zaujatosťou ako pol storočia predtým agenti lodných spoločností predávajúci šifkarty pre emigrantov do Nového sveta. Agent ma presvedčil. Vyplnil som papiere,čosi si ešte poznačil a poprial veľa šťastia. Vravel,že celý proces bude trvať aj niekoľko mesiacov a že ma budú kontaktovať z americkej ambasády v prípade pozitívneho ohlasu. Charita bola akýmsi mostom medzi emigrantom a krajinou vycestovania , pomáhala chudákom začať nový život na druhej strane sveta. Charita preplácala letenku a starala sa o emigrantov počas počiatočného obdobia v novej krajine. Ja som mojej charite verný dodnes, stále pomáham ako sa dá a hrdo sponzorujem mladého Nigérijčana,ktorého otec mi kedysi zachránil život.Ale to je iný príbeh.

V lágri som ostal ďalších desať dní. Čas sa míňal veľmi pomaly,stihol som prečítať knihu, ktorú mi nechal Miloš,keď odchádzal.Obyvatelia lágra boli zvláštne postavy,pripadali mi záhadní a tajuplní.Každý si niesol svoj osud,svoj vlastný príbeh.Skoro všetci boli muži a nevidel som tam žiadne rodiny s deťmi. Izba,kde som býval mala veľa poschodových lôžok,pripadal som si ako na vojne, koniec koncov samotný láger slúžil kedysi ako kasárne pre ruských vojakov.

Ako všade,aj tu sa tvorili skupinky a gangy,ktoré bojovali o prežitie. Kupčilo sa o cigarety, jeden druhému závidel prácu či príležitostný kšeft.Ja som sa dal do dokopy so Zoltánom z Bystrice,ten tu bol druhý mesiac. Po večeroch sme hrávali šachy a začali sa učiť anglicky. Mentorom nám bol maďarský dôchodca,bývalý učiteľ na gymnáziu. Bol prísny a doslova na nás kričal,viem si predstaviť chúďatá študentov,ako ich musel mučiť.Každé ráno sme si sadli na drevené lavice na chodbe a drilovali slovíčka,ktoré sme museli odrapotať.Tak som sa začal učiť nový jazyk.

Po necelých dvoch týždňoch ma zavolal vysoký chudý úradník a oznámil mi,že zajtra cestujem do Sankt Marien,kdesi do horného Rakúska,do blízkosti Linzu.Náramne som sa potešil, predstava,že by som mal ostať v lágri vo mne vzbudzovala pochmúrne myšlienky.V ten večer sme robili malú oslavu. Pozbierali sme každý zopár drobných a spravili skromný nákup.Žiaden alkohol,len niečo pod zub,aby sme si navzájom uctili jeden druhého. Nosil som so sebou maličký notes,kde som si písal mená známych.Adresy sme si dávali známych v cudzine,ktorí boli akýmsi spojivkom nás,emigrantov,roztrúsených po celom svete.

Na druhé ráno už skoro o štvrtej som vstal,dostal balíček so suchou stravou a nastúpil do mikrobusu,ktorý nás rozvážal po celom Rakúsku. O tri hodiny som vystúpil v malom mestečku, kde som mal čakať na list z americkej ambasády.

Cesta za slobodou I

Rakúskou dedinkou sme sa pohybovali pomalým krokom. Bola to taká malá osada,kdesi na konci sveta-teda toho kapitalistického. Cestou sme nikoho nestretli,zamierili sme teda ani neviem prečo do kostola,kde boli dvere pootvorené. Vošli sme dnu,bol tam kľud a pokoj. Sadli sme si na lavicu a mlčky sedeli. Po chvíli k nám prišiel starec v dlhom kabáte. Ja som ho oslovil:

,, Sme z Československa, hľadáme azyl.Utiekli sme cez hranicu, naháňali nás.“

Martin len prikyvoval a hlásil:’’Azyl,azyl.’’

Chlap pochopil a odvetil, že musí zavolať kňaza.Chvíľu sme teda čakali, zrazu som si všimol, že sme strašne špinaví a smradľaví.Skrývali sme sa v lese, ležali v bažinách, utekali pred vojakmi, cítil som stále pot a špinu na svojom tele. Ten kostolník sa nás iste musel zľaknúť,pomyslel som si.

Skutočne sa tak i stalo, predtým než odišiel, zamkol nás v tom kostolíku ako vrahov. Keď sa o polhodinku dvere otvorili, na naše prekvapenie tam stál farár.V rukách držal akúsi krabicu,ktorú nám dal a s kyslým úsmevom nám poprial Dobrý deň.Odprevadil nás na autobusovú stanicu,kde sme ticho stáli.Povedal nám,že máme ísť do Viedne. Z vrecka vytiahol peniaze a odvetil,že to je na cestu.O pár minút prišiel  autobus a farár čosi povedal šoférovi.Ja som bol taký vystresovaný celou tou situáciou,že mi úplne zdrevenel jazyk a nebol som schopný komunikovať, hoc som bol schopný hovoriť nemecky.

Autobus nás odviezol do väčšieho mesta,kde som spozoroval čulý ruch.Všetko bolo nádherne čisté a upravené. Šofér nám povedal,že autobus nám nejde ale že máme ísť na vlak a rukou ukázal smerom na stanicu. Kráčali sme teda tým smerom. Zrazu ma napadlo otvoriť ten balíček, ktorý nám daroval kňaz. Boli tam voňavé šaty,tričká, košele i nohavice. Začali sme sa smiať ako malí chlapci,skutočne sme sa smiali.Bola to taká nespútaná radosť,ktorú som cítil a Martin bol na tom rovnako.Rozdelili sme si šaty,ktoré boli na našu výšku priam ideálne.

Kráčali sme ulicou a bezstarostne sa smiali.Všetko bolo také veselé a smiešne,úplne som zabudol na chvíle,kedy sme utekali cez hranicu. Stanica mala byť dolu kopcom na ľavo od akejsi továrne.Zrazu pri nás zastalo auto,bola to dodávka. Šofér sa pýtal na smer do Viedne,my sme mu odpovedali,že sme cudzinci.Len mávol rukou a zaradil rýchlosť na znak,že odchádza.Martin sa ho však takmer drzo spýtal,či nás nezoberie,že ideme tiež do Viedne.Ja som mu to chcel vyhovoriť ale už bolo neskoro. Šofér bol mladý tridsiatnik, ktorý bol oblečený vo farebnej košeli a obtiahnutých nohaviciach.Vzadu v dodávke mal akýsi neporiadok,povedal nám,že obchoduje so starožitnosťami a ide ich predať na trh do Viedne.Istý čas sme ticho sedeli,potom sa začal pýtať on.Bol zvedavý na to odkiaľ pocházdame.Martin rýchlo zvrtol reč a sucho odvetil,že sme turisti z Československa,bol som prekvapený jeho nemčinou,hovoril takmer plynule.Martin začal vysvetľovať,že sme prišli cez hraničný prechod pešo a ďalej stopujeme do Viedne,kde by sme chceli ostať zopár dní.Šofér celou cestou srandoval a smial sa.Fajčil jednu za druhou a pritom sa ešte viac smial.Mestečko striedalo mestečko a za istý čas sme sa dostali na ďiaľnicu.Značky ukazovali Viedeň. Šofér sa vypytoval,kde budeme ubytovaní,my sme sa vykrúcali a vykrúcali a keď sme nevedeli odpovedať na ďalšie otázky o našom pobyte,ja som zbrklo vykríkol,že sme utiekli z Československa a chceme požiadať o azyl. Šofér ostal ako obarený na moment ale nestratil duchaprítomnosť.

Vôbec som netušil prečo sme klamali,prečo sme tajili náš čin a momentálny údel. Ten útek sa zrealizoval veľmi rýchlo a nemal som čas veľmi myslieť čo budem v cudzine robiť,čím sa živiť. Chcel som opustiť krajinu kde za svoj názor človek dostal po papuli a v horšom prípade aj pár mesiacov v cele s gaunermi a trestancami. Keď sme sa teda dostali do Rakúska, náš pud sebazáchovy nám prikazoval sa naďalej skrývať a byť  opatrný i keď nám tu už žiadne nebezpečenstvo nehrozilo.Boli sme pár hodín v slobodnom svete,stále sme však mali ďaleko od slobody. Martin sa mi zdal byť bestarostne spokojný,nespozoroval som u neho žiadne obavy.To ma dosť prekvapilo.

Šofér ticho minul Viedeň,stihol nám oznámiť,že nás vezie do akéhosi kempu,kde sa registrujú utečenci.Malo to byť kúsok za Viedňou.Náš kamarátsky vzťah, ktorý sme nadviazali s ním počas jazdy z rakúskeho prihraničia,postupne ochladol. Šofér akonáhle zistil kým sme v skutočnosti boli,prestal s nami komunikovať. Zrejme nás považoval za votrelcov,príživníkov,vyhnancov. Ten pocit ma trápil ešte dlhé roky po mojom úteku.Až omnoho neskôr som pochopil,že je to emigrantská paranoja,ktorou bežne trpia vyhnanci z vlastnej krajiny.

Konečne sme zastali.Oranžová dodávka zastala pred bránov obrovskej budovy,ktorá vypadala ako kasárne.Šofér nám poprial veľa šťastia a empaticky podal ruku na znak súcitu.Ostali sme sami,dvaja utečenci v novom svete,kajúci sa pred bránou obrovského lágra.

V ten deň bolo krásne,slnečné i keď chladné počasie.Prvý krok za slobodou sa nám teda podaril. Na vrátnici pri bráne sme skromne vysvetlili uniformovanému pánovi náš príbeh a čoskoro sa ocitli v kancelárii lágra Traiskirchen. Nasledoval vstupný pohovor,ktorý mi pripomínal výsluch za starých čias,kedy na nás poľovali policajti.Môj sen o slobode,kde budem vítaný a uctievaný,sa náhle rozplynul.Dostal som číslo,identifikačnú kartu,zopár vecí na prežitie v lágri a pocit, že som ako na vojne.Aj tie postele,vlastne prične boli rovnaké.Umiestnili nás kdesi na hornom poschodí,kde som sa cítil ako v cele.Tam dávali nových utečencov,ktorých si samozrejme museli preveriť a získať hodnoverné informácie.Už na pohovore som spomenul môj dôvod na emigráciu,šikanovanie v práci a krivé obvinenie a súd za čosi,čo som nikdy nespravil.Sociálny pracovník,ktorý ma vypočúval,len pokorne prikyvoval.Všetko sa to dialo v spoločnosti prísnej prekladateľky,ktorá bola tiež emigrantkou ale správala sa tak povýšenecky,že som mal pocit,že je prinajmenšom prezidentkou Rakúska. To v mne inak utvrdilo od počiatku akúsi nedôveru a nenávisť,ktorá častokrát panovala medzi nami,Čechoslovákmi v cudzine.Každý si jeden druhému navzájom závidel a ohováral sa.Žiaľ, ľudia si so sebou prinášali staré hriechy z domoviny.

Nezabudnem na prvú noc na tvrdom matraci v lágri.Prikritý dekou,vložil som si pod vankúš svoj batôžtek s mojim majetkom,ktorý tvorili akési handry,zopár dokumentov a retiazka,ktorú som kedysi dostal ako dar.To bolo všetko,ako utečenec som toho veľa neniesol a ani nemal na viac nárok.Mal som však svoju identitu,svoju slobodu,o ktorú som bol pevne rozhodnutý tvrdo bojovať.

S Martinom sme začali snívať a plánovať.Predstavovali sme si,akí budeme bohatí,úspešní a skvelí.Ja som chcel cestovať,spoznávať nové krajiny.Martin si chcel kúpiť malé auto,v Rakúsku sa mu páčil maličký Volkswagen s okrúhlymi svetlami. Naše sny boli detinské ale vážne navzájom. Veril som tomu,že v ten deň,keď sme utekali lesom cez dva svety ,bude mojím znovuzrodením.

Zaspával som s pocitom,že vydržím,zatnem zuby a budem tvrdo pracovať na tom,aby som si slobodu zaslúžil a splnil si svoj sen,sen ,ktorý sa mal stať realitou.

Ráno som sa zobudil pomerne skoro,Martin ešte spal.Ďalej som sníval a hútal čo sa bude diať.Boli sme akoby v cele,s obmedzeným prístupom von na dvor a medzi ostatných emigrantov.Nasledoval ďalší výsluch, tentokrát s inými človekom.Pýtal sa ma na moju minulosť,vojenčinu a dôvod,prečo som bol v base.Vrátil som sa na izbu a čakal na Martina,ktorý mal pohovor predtým.Živo sme diskutovali čo sa bude diať,Martin bol bez emócií.Akoby nemal radosť z toho,že sa nám podaril útek,on dokonca ani nemal obavy,čo sa bude diať.Veľmi som o ňom nerozmýšľal, bol som ponorený do svojho sveta slobodného mládenca.Martin si stále čosi kreslil a zapisoval do notesa,ktorý nosil stále so sebou.Keď som sa ho na to opýtal,len nevrlo odvetil,že si píše denník.

Na štvrtý deň sme sa konečne dostali z izby,ktorú sme nazvali samotka..Presťahovali sme sa na druhé poschodie,kde bolo obrovské množstvo ľudí a strašný hluk.Ten láger mal atmosféru vojenských kasární,so stolcom dozorného na poschodí. Babylon národov a jazykov mi bol postupne známejší. Dostali sme izbu s oknom do dvora a našli postele ďalej od dverí a umývadla,ktoré som tam s prekvapením našiel. Emigranti na izbe lenivo polihovali a keď sme vstúpili dnu,ohnivo zazerali. S novým prostredím nám pomôhol Čech Marek, ktorý tu bol dva mesiace.Prirodzene sme sa teda nasťahovali k jeho posteli.Marek nám vysvetlil pravidlá,ktoré tu fungovali.Na našu minulosť nebol zvedavý,dokonca sa ani nepýtal,ako sme utiekli. V izbe bol neustály pohyb,ľudia stále chodili dnu i von. Predpoludnie sme prežili v živom rozhovore s Markom.Čakal na papiere z Austrálie, kde sa rozhodol emigrovať.Dobre nám poradil,ako prežiť v lágri a čomu sa naopak vyvarovať.Boli to pravidlá prežitia.Izba mala svojho vodcu,ktorý kšeftoval s konzervami.Hneď nám aj nejaké ponúkol. Zdvorilo sme odmietli.Vodcom bol Poliak Gregorz,s výzorom trestanca a podliaka.Tvár neklamala,on bol v skutočnosti ešte horší.Údajne v tábore kradol a mal na svedomí aj nejaké bitky.Autoritu si chcel vymôcť päsťou, keďže hlavou či inteligenciou to nedokázal.

Postupne som sa zoznámil so všetkými Slovákmi a Čechmi. Bol to mix rôznych osudov a príbehov,ktoré,keby sa vydali knižne,iste by boli úspešnými bestsellermi. Medzi utečencami som sa najviac zblížil so Slovákom Zdenom,malým skromným stredoslovákom,pochádzajúcim z Turca.Ako mnohí,aj on utekal cez Juhosláviu,kam sa dostal cez podnikový zájazd.Doma však nechal manželku,deti nemali.Cestovať spolu nemôhli,pretože komunistický režim predpokladal,že ľudia budú chcieť utiecť a viac sa nevrátiť.Zdeno hútal,ako dostať ženu do Rakúska,aby boli konečne spolu. Odlúčení boli už takmer pol roka,kôli tomu odmietal vycestovanie do tretej krajiny. S Martinom sme mu vyrozprávali náš útek,ktorý ho fascinoval. Jeho žena bola vrcholová športovkyňa,tuším hrala hádzanú v prvej lige ale vycestovať samozrejme nemôhla.Ten útek cez zelenú hranicu by iste zvládla po fyzickej stránke,problém bol,kto by ju previedol. Zdeno sa častokrát Martina vypytoval detaily na náš útek,Martin bol však málovravný a nič neprezradil. Neskôr mali dokonca konflikt a odvtedy sa spolu nerozprávali. Zdeno sa mi  neskôr zdôveril,že Martin mu bol akýsi podozrivý,neveril mu. Vedel údajne príliž veľa o hranici,poznal detaily ale nechcel sa s nikým zdôveriť a pomôcť.Pravdupovediac,aj voči mne sa Martin začal správať čudne.V lágri sme boli čosi vyše týždňa a on začal špekulovať o návrate,dokonca a Zdena presviedčal a obviňoval z toho,že ženu nechal doma. Tak ako ja,aj Zdeno bol pevne presvedčený domov sa viac nevrátiť a Martin to stále nechápal.Postupne sme čoraz menej spolu komunikovali,Martin však živo komunikoval so všetkými emigrantami.O každom vedel detaily ich života,neviem,prečo mu tak na tom záležalo.

Ja som si postupne osvojil režim lágra a čakal na deň,kedy ma zavolajú a začnem riešiť svoju budúcnosť v novej , slobodnej krajine.Vysníval som si Kanadu,s jej čarovnou prírodou,zimnými športmi,ktoré som tak miloval a údajnou toleranciou,o ktorej mi rozprávali všetci na izbe. Svoju minulosť , hoc sa nedala len tak vymazať,som viac neriešil a hľadel do budúcna,ktorú  som videl skutočne ružovo.Chýbali mi však blízki príbuzní,rodičia i brat a mal som výčitky,či som im veľmi neublížil tým útekom.To ma veľmi hrýzlo,pretože som si vedel predstaviť ako ich doma týrali,vyslúchali a ponižovali.Azda som na chvíľu zapochyboval o svojom konaní a myslel o tom,ako doma trpia ale nie ja som im ublížil svojim konaním.Bol to ten diktátorský režim,ktorý z ľudí robil otrokov a posluhovačov a ubližoval všetkým tým,ktorí sa mu vzopreli.  Prvé dni v slobodnom svete som teda prežil v lágri,hoc zavretý na izbe ale pozitívne naladený a úprimne presvedčený o tom,že som spravil správnu vec,o ktorej som nikdy nepochyboval.